Som Martina a hotovo...

MartinaMá 19 rokov a je hviezda. Má na konte víťazstvá v oboch slovenských TV hitparádach (DEKA a Triangel), za 3 roky 3 CD-čka. Videla kus sveta a ľudia ju poznajú z fotografií na obálkach mládežníckych časopisov. Jej plagáty visia v izbách mnohých teenagerov. A predsa je na nej (na slovenské pomery) niečo zvláštne, je veriaca. Martina Ostatníková – speváčka skupiny LOBBY. Keď sa objavila vo dverách našej redakcie, zostal som chvíľu v rozpakoch. Stálo tam úplne normálne dievča, ktoré ničím nepripomínalo hviezdu z fotografií či videoklipov. Bez make-upu, normálne ohodená, s úsmevom a zvedavým pohľadom. Tak sme si hodinku príjemne „pokecali“.

Ako si sa dostala k hudbe?

Ako šiestačka na ZŠ som začala chodiť do detského speváckeho zboru Radosť v Senci. To bola pre mňa základná škola spevu. Od piatej triedy ZŠ som chodila na gitaru, takže som si aj tej teórie trošku užila. K Lobby som sa dostala cez moju sestru. Jej spolužiaci z Fakulty managementu EU v Bratislave práve založili skupinu a ešte nemali speváčku, tak sa ma spýtala, či by som to nechcela skúsiť. Veľa som nad tým nerozmýšľala a poslala som im kazetu Radosti, na ktorej som spievala jedno sólo po anglicky. Chalanom sa to celkom páčilo a zavolali si ma do Bratislavy na prvú skúšku. Tu ma naučili pesničku Show me, ktorá mala neskôr úspech v rádiách a hitparádach. Najskôr som ju skúsila potichučky a potom mi dali mikrofón. S tým, čo som predviedla, boli spokojní a tak som zostala v Lobby.

Kedy si s nimi začala spievať?

Išla som do tretej triedy na gymnáziu , bolo to úplne na začiatku prázdnin, práve na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Mala som vtedy šestnásť rokov.

Ako sa ti darí vo svete showbussinesu?

Myslím, že celkom dobre. U nás to nie je nejaká Amerika. Vzťahy medzi ľuďmi v tejto oblasti nie sú natoľko hrané a nie sú také afektované. Na Slovensku je to určite zdravšie. Ale aj tak to bola pre mňa dosť veľká zmena v živote. Musela som sa naučiť zodpovednosti. Veď na vystúpeniach mohol zo štyroch chalanov niekto vypadnúť, ale ja, ako jediné dievča, nie. Čo sa týka rozhovorov, tomu som sa mohla vyhnúť, ale čo sa týka koncertov, to nie.Aj pohľad ľudí z môjho okolia na mňa sa trochu zmenil. Niektorí dosť dlho váhali, pochybovali, či je správne to, čo robím a obávali sa, či ma to nepokazí. Na druhej strane boli ľudia, ktorí mi vraveli, že Cirkev potrebuje ľudí všade. A aj keď budem ako ovca medzi vlkmi, nemusím sa nechať roztrhať, ale treba to vyskúšať. Aj v našom zbore je dosť dievčat, ktoré majú na to, aby mohli spievať sólovo. Niektoré to aj mohli brať spočiatku trošku ťažšie, ale myslím, že dnes už je to v pohode. Môj dnešný život má svoje výhody aj nevýhody. Stretávam sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, viac cestujem, najmä po Slovensku a keď sa podarí, tak aj do zahraničia, z čoho mám veľkú radosť. Ale na druhej strane nemám, ani som nemala žiadne výhody oproti svojim spolužiakom. Či spievam, či koncertujem, musela som chodiť do školy rovnako ako oni. Napriek všetkému som mala v treťom a štvrtom ročníku gymnázia veľmi dobrú dochádzku.

Teraz na vysokej škole stíhaš?

Myslím, že je to celkom v pohode. Lebo my vlastne vystupujeme cez víkendy, čiže ja som v škole cez týždeň a jediné, čo je také trošku horšie sú práve rozhovory a mediálna časť toho všetkého, že tam mnohé relácie musím prispôsobiť škole. Niekedy sa aj stane, že nemôžem byť v škole, ale na vysokej škole zase nemusím tak prísne dodržiavať dochádzku. Takže dá sa to.

Tvoja prezývka vo svete showbussinesu?

Osa? Myslím, že tá prezývka dosť zakapala. Neujala sa, lebo na ľudí pôsobila negatívne, až hanlivo. Teda som Martina a hotovo.

Kde si všade si bola s Lobby?

Vydavateľom LOBBY je Sony Music, čo je celosvetová firma. Celá ich produkcia sa dostáva k ich zástupcom v jednotlivých štátoch a tí si vyberajú. A zhodou okolností si v Mexiku vypočuli práve nás a zapáčili sme sa im. Pokladali našu hudbu za dosť silnú nato, aby bola úspešná. Vďaka tomu sme mohli byť dvakrát (raz 5dní a raz celý týždeň) v Mexiku. Tá krajina je čosi úplne iné ako Európa. Tam som sa priznala, že som veriaca a oni na to úplne samozrejme, veď aj my! Ich štiplavá a pikantná kuchyňa nám tiež dala zabrať. A majú tiež nádherné pamiatky.

Kde by si sa ešte chcela dostať?

Najvýhodnejšie sú jednoznačne vyspelé kapitalistické krajiny, lebo všade je to vlastne obchod. My vytvárame produkt, ktorý firmy predávajú a to, či sa ľuďom páči, sa odráža na jeho predajnosti. Najlepšie by to bolo v USA, či v Nemecku. Mňa veľmi láka Kanada, Austrália a Egypt. Kanada aj Austrália sú svojrázne krajiny, ktorých kultúra je však odvodená od európskej. Nie sú tak odlišné, ako spomínané Mexiko. A na Egypte ma úžasne láka história.

Stretávaš sa so závisťou?

Samozrejme. Dosť ľudí si myslí, že akonáhle som začala spievať, tak mi určite stúpla sláva do hlavy, a teraz si o sebe myslím neviem čo. Napríklad sa stalo, že ľudia, ktorých som ani pred tým nezdravila, začali o mne hovoriť, že ich nezdravím. Ale na druhej strane, ja som trochu krátkozraká, takže niekedy sa stane, že známeho človeka si nevšimnem. Naviac som taký zasnívaný typ. Takže niekedy sa zamyslím a nevnímam. Keď ma náhodou niekto na ulici stretne a nepozdravím sa, tak stačí iba povedať: „Ahoj!“ A ja už hneď vnímam.

Kto ti pomáha držať sa pri zemi, aby si nespyšnela?

Obávam sa, že už sám život. Ono to nie je až také slávne, ako to na prvý pohľad vyzerá. Predovšetkým rodina. Moja mamina mi vždy vravela, že prirodzenosť je najdôležitejšia z ľudských prejavov , nemá zmysel sa nejako afektovať a tváriť sa, že som niekto iný. Hovorí sa, že osobnosťou je človek vtedy, ak neprestane chápať, že je iba človek. Potom mám aj zopár takých veľmi dobrých kamarátok, ktoré v najhoršom vedia vždy pomôcť.

Si vzorom. Pociťuješ nejakú zodpovednosť?

Určite. Nedávno sme sa napríklad zúčastnili na udeľovaní cien Kamavart (anketa mládežníckeho časopisu Kamarát). Bola to akcia zameraná proti drogám a akýmkoľvek závislostiam, čiže aj proti alkoholu či fajčeniu. Vzákulisí nikto nepil ani nefajčil a samozrejme, že nedrogoval. Tejto kampane sa zúčastnili aj mnohé lokálne rádiá, a robili s nami rozhovory. V nich sa nás pýtali, aký máme názor na závislosti, a či sme už niekedy niečo také skúsili... Myslím si, že dôležitý je celkový životný štýl. V našej kapele skutočne nikto nefajčí, nepije, ani nedroguje. My si uvedomujeme, že sme vzory. No túto zodpovednosť by mali pociťovať nie len ľudia, ktorí vystupujú v rozhlase, či TV, ale aj starší chalani, povedzme tých 16 a vyššie, ktorí sú vzorom pre mladších chalanov, aj keď si to neuvedomujú. Lenže tí malí po nich zopakujú všetko.

Ako to odhaduješ, kto vás tak najčastejšie počúva?

Ja mám takú päťročnú malú kamošku Aniku. Tá nás veľmi rada počúva, ale napríklad do nášho fan-klubu prišli aj listy ľudí, ktorí mali takých 30 rokov. Najčastejšie sú to však mladí ľudia vo veku 13 – 16 rokov. Čo je úplne prirodzené, lebo naša hudba je tanečná a najviac sa takýmto spôsobom zabávajú teenageri.

Vaša hudba beží najmä na diskotékach, kde sa práve teenageri najčastejšie stretávajú s drogami a alkoholom...

Je fakt, že diskotéky sú tie zábavy, kde sa púšťa naša hudba a väčšinou mladí ľudia na ňu tancujú. Zlo, či už v podobe drog, alkoholu, či niečoho iného tam je prítomné. Ale zaň nemôže tanečná hudba. Myslím, že to všetko závisí od toho, kto má akých kamarátov. Keď viem, že som slabá a nedokážem odolávať kamarátom a chcem sa pred nimi ukázať, že áno aj ja si to dám, tak to vôbec nie je vina hudby. Určite táto muzika nebola robená s takým zámerom, aby poškodila ľudí. Ja by som to prirovnala ku kvietku. Kvietok je sám o sebe pekný, ale keď ho niekto vezme a dá ho pod nos alergikovi, tak vtedy je to zlo. Ale to nie je vina toho kvietku.

Si aj ty „diskotékové dieťa“?

Jedna časť mojej povahy je sangvinik. Takže ja sa rada bavím s kamoškami, keď sa niečo deje. My si napríklad usporadúvame v Senci oslavy narodenín, ktoré spájame s hudbou. Takže my si urobíme minidiskotéky v takom užšom kruhu.

Akú hudbu máš rada? Páči sa Ti to, čo chlapci v LOBBY skladajú? Nezdajú sa Ti vaše texty banálne?

Musím priznať, že skôr inklinujem k hudbe rockovo- gitarovej, páči sa mi Allanis Morisett, Cranberrryies, to mám veľmi rada. Ale moje zameranie je skôr multispektrálne. Vypočujem si všetko a závisí na konkrétnej pesničke, čo sa mi na nej páči a čo nie. Je hudba na počúvanie, je hudba na tancovanie, je hudba revoltujúca. S hudbou, ktorú robia chalani, som spokojná. Myslím, že ich hudba je už natoľko charakteristická, že aj bez môjho spevu sa dá spoznať, že ide o LOBBY. Ale myslím, že sa aj trošku vyvíja. Je cítiť rozdiely medzi jednotlivými CD. Texty píšu tiež chalani. V tanečnej hudbe je dôležité, aby sa tam čosi opakovalo, aby si ľudia pri tom mohli spievať. Rockovú pesničku človek musí veľmi dobre poznať, aby si ju mohol spolu s interpretom spievať. Pri našej muzike ide skôr o to, aby aj nová pesnička dokázala človeka zaujať, aby si povedal, toto som už niekde počul, to sa mi zdá známe. Ale napríklad v slaďákoch sú zase slová, ktoré sú mi akoby šité na mieru, veď v kapele sa veľmi dobre poznáme. A banálne texty? U nás sa nevyskytovali také pesničky, ktoré by boli úplne o ničom. Pieseň obsahuje vždy nejakú náladu. My sme pre to niekedy aj obetovali danceflorový trend v maximálnom opakovaní. Niekedy to bolo možno aj na škodu veci, že si to ľudia nezapamätali možno hneď na prvýkrát. Nie, naše texty určite nie sú banálne.

Rebríček Tvojich základných životných hodnôt?

Môj rebríček nie je absolútne pevný a prispôsobuje sa tomu, že dospievam a pochopiteľne, niektoré názory mením. Za cieľ života, ako každý kresťan, považujem dostať sa do neba. A s tým súvisia všetky ostatné hodnoty. Ľudia, ktorých máš najradšej…Predovšetkým rodina a priatelia.

Čo si u ľudí najviac ceníš?

Úprimnosť, ale s kusiskom taktu a diplomacie. Bez nej nespĺňa tú úlohu, akú by mala. Tvrdá úprimnosť je skôr na škodu veci. Ak človek povie kritiku priamo a ostro, vyvolá skôr reakciu: „To si si vymyslela!“. Ale ak to isté povie s diplomaciou, ten druhý to prijme a reaguje asi tak, že „máš pravdu, s tým by som asi mala niečo robiť“. Volá sa to tuším empatický prístup k ľuďom.

Akú vlastnosť najviac neznášaš u ľudí?

Keď sa niekto veľmi hrá na niekoho iného a nechová sa prirodzene. Afektované spôsoby. Aj keď uznávam, že nejde vždy správať sa tak, ako to človek chce. Už aj z hľadiska tej diplomacie ….

Aká bola tvoja cesta k viere?

Môj ocko bol stavbyvedúci a za socializmu sme viac-menej nemohli chodiť do kostola. Tak sme sa niekedy modlievali so starými rodičmi, niekedy nás vzali do kostola. Vtedy som to brala ako dieťa: existuje Pán Boh, existuje Ježiško a anjelíčkovia, ale nemala som k tomu nejaký hlbší vzťah. Až v šiestej triede som mala kamošku, ktorá chodila do kostola a už získala vzťah k Bohu. Mne sa vtedy dosť nepáčilo, že každú nedeľu musí chodiť do kostola, a že si nemôže pozrieť Od Kuka do Kuka. Raz bol Mikuláš a ona ma zavolala: „Poď do kostola, budú rozdávať balíčky“. Tak som sa nechala chytiť na balíčky a prišla som do kostola. Myslím, že to bolo po prvýkrát, čo som bola u nás v Senci v kostole. Tá atmosféra ma tak zaujala, že som kamoške povedala: „Myslím, že sem s tebou ešte niekedy pôjdem.“ Ona bola šťastná, že sa jej tento apoštolát podaril. Nemala som ale taký základ, ktorého by som sa mohla chytiť, a tak toto nadšenie postupne ochabovalo. Ale o rok po Mikulášovi, bolo to už po revolúcii, sme išli na vianočnú večernú omšu aj s rodinou. Ja som si prisadla k spolužiačkam, ktoré chodili do zboru. Spýtala som sa ich, či by som mohla spievať s nimi: Ony mi povedali, že môžem chodiť do zboru. Tak že, druhýkrát som sa chytila na tie kamošky. So zborom Radosť sa to vlastne začalo, a postupne som sa dostávala k tomu, o čom to všetko vlastne je. A myslím, že až vtedy, keď človek vie, o čom kresťanstvo je, môže povedať, či ho príjme, alebo nie. Možno viacerí ľudia, keby vedeli o čo tam ide, dali by sa chytiť...

Cítiš sa v katolíckej cirkvi skutočne doma?

Na základe toho, že som si utvárala svetonázor práve vo veku, keď som si musela všetko zdôvodňovať a na všetko som sa pýtala, prijala som vieru slobodne a dobrovoľne. Myslím, že sa tu cítim celkom doma.

Dokážeš sa priznať k tomu, že si veriaca katolíčka?

Určite.

Dostala si niekedy otázku týkajúcu sa viery aj v interview pre nejaké svetské médium?

Myslím, že sa na to priamo nepýtali, ale z mnohých mojich odpovedí vyplynulo, že ja som veriaca a preto mám na problém práve takýto názor. To mi nerobí vôbec problém.

Si prváčka na Trnavskej univerzite na odbore masmediálna komunikácia. Prečo práve tento smer?

Masmédia ma už dlho zaujímajú. Vždy som chcela byť herečkou alebo speváčkou a myslím, že tento odbor nemá k tomu ďaleko.

Netúžila si skúsiť VŠMU?

Bola som na prijímačkách na VŠMU na herectve a dostala som sa až do tretieho (posledného) kola, ale nakoniec som sa tam nedostala. Vidím to ako riadenie zhora. Akoby mi On chcel povedať: „Nie že by si na to nemala, ale nie je to správne“. Už to, že som sa dostala do tretieho kola, považujem za dosť veľký úspech. Nechválim sa, ale mala som z toho radosť.

Čo ťa najviac láka na masmédiách?

Zaujíma ma rádio a TV. V nich treba kus diplomacie a herectva. A to ma baví. Teraz napríklad s dvoma dievčatami vysielam každú stredu v internátnom rozhlasovom štúdiu. Je to veľmi zaujímavá práca, ten priamy kontakt s ľuďmi. Tam nie sú telefóny, a keď chce niekto odpovedať na otázku, musí pribehnúť za nami do štúdia.

Čo by ťa najviac bavilo? Moderovanie v komerčnom rádiu, alebo klasická „novinárčina“, či nebodaj uvádzanie nejakej politickej diskusie?

Tú politiku radšej nie... Nemám ešte jasné smerovanie, som len prváčka. Učíme sa rôzne veci, niektoré potrebujú aj novinári, ale niektoré môžeme využiť aj v rozhlase, iné v TV. Zatiaľ ma najmenej zaujíma písanie do novín. Mňa skôr láka audio-vizuálna žurnalistika.

Keďže témou čísla sú elektronické médiá v Cirkvi, položil som Martine otázky z našej ankety. Z kresťanských relácii poznala len Dobrú zvesť, v ktorej niekoľkokrát spolu s Radosťou spievala. O štúdiu LUX a rádiu LUMEN tiež veľa nevedela. Po krátkom vysvetlení nasledovala ďalšia otázka:Vieš si predstaviť, že by si pracovala v kresťanskom rádiu či TV?

Myslím, že jednoznačne hej. Záviselo by to od toho, či by sa mi páčilo vysielanie, a čo konkrétne by som tam mala robiť. Všetko závisí od podmienok.

Čo ďalej muzika? Hudobné žánre sa menia raketovou rýchlosťou, a len máloktorý interpret dokáže vydržať na scéne viac ako 5 rokov....

Lobby je flexibilné a je schopné sa prispôsobiť. Na poslednom CD-čku Living large je už viac štýlov, sú tam aj klasické tanečné pesničky, potom latinsko-americké, aj z hausu tam boli nejaké veci… Dokonca sme tam mali aj skladbu len s akustickými gitarami. S tými budeme v budúcnosti viac experimentovať. Ja som optimista.

Teraz študuješ a spievaš. Vieš si predstaviť, čo budeš robiť o 5 rokov?

Dúfam, že budem pracovať v nejakom rádiu či TV.

A čo vlastná rodina, deti?

Zatiaľ neplánujem. To závisí od okolností. Ja ešte nemám chlapca, s ktorým by som si vedela predstaviť svoju budúcnosť. Takže to je vo hviezdach.

Vďaka za rozhovor a nech sa Ti aj ďalej darí v škole, hudbe, aj živote.

pripravil Drobec
foto: Martina Fabianová
P.S. Redakcia Nových Dimenzí za tento rozhovor špeciálne ďakuje Ferkovi Podolskému.