V poslednom čase sme svedkami toho ako sa v súčasnej spoločnosti začínajú vytrácať kresťanské hodnoty, ktoré sú základom celej euro-atlantickej civilizácie. Kresťanstvo nahradil humanizmus, charitu sociálna pomoc a z človeka sa stal občan. Kam sa až dostalo toto „nové náboženstvo“ ilustruje príspevok od našej dopisovateľky z USA.

Political Correctness, čiže „politicky správny“ je výraz, ktorý sa vžil do každodenného života Američanov. Na prvý pohľad by malo ísť o termín používaný v politike, ale nie je tomu tak. Čo znamená toto slovné spojenie? Stručne povedané, správať sa tak a používať také slová, aby si sa nikoho nedotkol a neurazil, ale ak chceme naozaj pochopiť plný význam výrazu „political correctness“, budeme musieť trpezlivo prejsť celú históriu jeho vzniku.

Amerika - zem zasľúbená

Zamýšľali ste sa niekedy nad kultúrnymi rozdielmi medzi jednotlivými národmi, rasami, štátmi? Čo považujú niektoré národy za krásne, hodnotné? Aké postavenie má rodina a jej jednotliví členovia v rôznych kultúrach? Museli by sme precestovať riadny kus sveta, aby sme spoznali tie základné rozdiely.Spojené štáty Americké sú unikátnym príkladom multikulturálnej spoločnosti. „Nový kontinent“ sa stal domovom pre desaťtisíce vysťahovalcov z rôznych krajín Európy, Afriky a Ázie. Postupný prílev prisťahovalcov prinášal problémy, ktoré sa prejavovali najmä v ich vzájomnom súžití. Prisťahovalci si vytvárali komunity a takto sa snažili zachovať svoju národnú identitu. Najznámejšie takto uzavreté komunity v USA sú prevažne katolícke národy (Íri, Taliani, Poliaci) a Židia, ktorí rovnako ako katolíci boli protestantskou väčšinou amerického obyvateľstva vyčleňovaní. Perličkou sú neoficiálne tvrdenia, že podľa počtu žijúcich Poliakov druhým najväčším mestom po Varšave je Chicago.

Ústava = sv. písmo (pre američanov)

Garanciou práv obyvateľov Spojených Štátov bola a stále je ich ústava. No jednako je história (ale aj súčasnosť) USA poznačená bojom o práva černochov a s tým spojených množstvo konfliktov a vĺn nepokojov. Ale nie o tom som chcela písať...Farba pleti nebola jediným diskriminačným faktorom. Do histórie rovnako vstúpil boj za zrovnoprávnenie žien, postihnutých a v poslednom období i boj proti diskriminácii homosexuálov.

Od rovnosti po diskrimináciu väčšiny

Riešením diskriminačných tendencií sa stalo presadzovanie „rovnakých možností pre všetkých“. V 60-tych rokoch sa začalo obdobie „affirmative action“, doslovný preklad by znel: „pozitívna akcia“, čo však plne nevystihuje anglický originál. „Pozitívna akcia“ je akousi nápravou minulých škôd a vedie k tomu, aby zamestnanci pri prijímaní do zamestnania neboli diskriminovaní; poskytuje menšinám (černochom, Hispáncom, Indiánom, telesne postihnutým) a ženám nové možnosti vo vzdelávaní a zamestnaní.Ak je uchádzač odmietnutý kvôli farbe pleti, pohlaviu, pôvodu alebo náboženstvu, ktoré vyznáva, môže sa odvolať na súd. Prípady žaloby zamestnávateľa, ktorý takto diskriminoval uchádzača, nie sú zriedkavé, ba práve naopak.V niektorých prípadoch viedla „pozitívna akcia“ dokonca až k stanoveniu určitých „kvót“, koľko černochov a žien musí firma zamestnávať, ak chce získať zákazku z federálnych peňazí. Napríklad pri výstavbe budovy štátneho úradu. Čiže ide o diskrimináciu belochov a mužov. Podobnosť s kvótami na počet učňovkárov a príslušníkov národnostných menšín (najmä Maďarov) pri príjmaní na vysoké školy v socialistickom Československu asi nie je náhodná.

Keď „haraší“ američanom...

Diskriminácia pri prijímaní do zamestnania nie je jediným prípadom, ktorý sa objavuje na súdoch. Americká spoločnosť je veľmi citlivá na „Sexual Harrassment“, voľný slovenský preklad – „harašenie“, čiže obťažovanie. Ponímanie obťažovania je rozdielne ako u nás. Čo by sme na Slovensku považovali za normálne špásovanie a uťahovanie si z kolegýň, to už „vážny“ Američania považujú za trestuhodné. Obvinenie z „harašenia“ je bežným konfliktom na pracovisku a zvyčajne sa rieši až súdom.Na vykreslenie situácie v spoločnosti by mohli pomôcť tieto fakty. Spoločnosť si začala väčšmi uvedomovať „kulturálnu citlivosť“ tém týkajúcich sa žien, minoritných skupín. Všeobecne používaný slovník sa postupne menil, vypúšťal slová, ktoré nejakým spôsobom urážali menšiny a zavádzal jemnejšie pomenovania. Napíklad prijateľné je používanie pomenovania „čierny“, „černoch“ alebo „Africký Američan“, naopak neakceptovateľné je používanie slova „farebný“. Ďalej pomenovanie „Aziat“ je vhodnejšie ako „Orientálec“ a úplne neakceptovateľným, ba priam až nadávkou je „rákosník“. Ale vráťme sa k téme žien. Tridsať až štyridsaťročné ženy, pracujúce v kancelárii by ste nemali nazvať „dievčatá“, ako to v americkom úrade bývalo zvykom.

Ako vykynožiť muža (aspoň zo slovníka)

Ženy sa všemožne bránia stavaniu na „vedľajšiu koľaj“. Slová, ktoré vyjadrujú dominantnú pozíciu muža sa snažia obmieňať. Napríklad: slovo žena „womman“ pozostáva zo slova muž „man“ a preto ženy preferujú používanie umelovytvorených slov „wommon, wommin, wommyn“, v ktorých zmenou jednej samohlásky už nie je slovo „man“ – muž. Podobne je to i so slovom ľudstvo „mankind“, ženy používajú „humankind“ (to je strašné, americké feministky prehliadli, že aj v tomto slove je ten nepríjemný „man“). Slovo „housewife“ – žena vdomácnosti ich uráža a preto ho zmenili na „homemaker“ – čo predstavuje „niekto, kto vytvára do mov“. Iste sa vám zdajú tieto „slovné hračky“ prehnané. Preto právom sa začali tieto tendencie nazývať feminacizmus, čiže militantný feminizmus. Tieto tendencie cítiť aj v náboženskej sfére. Veď práve z USA pochádzajú radikálne návrhy zmeniť v kresťanských prameňoch (najmä vo sv. písme) označenie prvej božskej osoby – Boha Otca na iné, ktoré by vyjadrovalo „bezpohlavnosť“ Boha. Otec je príliš mužský. A vraj toto pomenovanie je iba historickým a kultúrnym balastom minulých čias.

Za galantnosť do basy

Európska zdvorilosť sa vám v Spojených štátoch nemusí vyplatiť. Jednoduché otvorenie dverí prichádzajúcej žene nemusí byť v „emancipovanej“ americkej spoločnosti vítané a žiadané. Americká žena je rovnoprávna s mužom a preto „nie je odkázaná“ na takéto prejavy pozornosti. Rovnako neodporúčam dávať komplimenty na určitú časť tela. Kompliment ako „milá tvárička“, „akurátny zadoček“, „pekné nohy“, atď. by mohol ostať nepochopený. Mužovi môžeme pochváliť kravatu, čo iného by sa už dalo, veď obleky sú v podstate tie isté a jedine na kravate sa môže odzrkadliť mužov vkus. Podstatou tohoto správania nie je nezdvorilosť Američanov. Práve naopak, ich zdvorilosť je odlišná od európskej a vyžaduje pozorovateľa, ktorý rozozná drobné rozdiely.V súčasnej americkej spoločnosti je samozrejmé oboznámiť sa správami iných. „Better Safe than Sorry!“ – voľný preklad by znel „Radšej mlč akoby si sa mal ospravedlňovať.“ Je dobré pamätať si toto príslovie.

Vtipkovanie na americký spôsob alebo suchári z USA

Ak by ste si chceli v spoločnosti zažartovať, môžete, ale iba o sebe. To je najbezpečnejšie a máte akú takú istotu, že sa to nikoho nedotkne. Nikdy si nemôžete byť istí, či sa určitým vtipom niekoho nedotknete, pretože nepoznáte jeho rodinný pôvod, profesiou a pod. Akceptovateľné je hovorenie vtipov o mužoch, belochoch, okolo štyridsiatky a protestantoch, pretože oni tvoria najväčšiu skupinu americkej spoločnosti. Viete si predstaviť, že my, Slováci, by sme si mali odpustiť všetky tie vtipy o blondínkach (nevieš, či tá bruneta náhodou nie je prefarbená blondína alebo ten muž nemiluje práve ženu – blondínu). Alebo vtipy o Záhorákoch. Tak, a práve som sa dopustila politickej nekorektnosti, spomenula som vtipy o konkrétnej skupine ľudí – Záhorákoch. Ty, ktorý si zo Záhoria, určite sa nejdeš popučiť, keď počuješ nový vtip o Záhorákoch. Ale viete si predstaviť Slovensko bez vtipov o tejto svojráznej „etnickej“ skupine?!

Čo my na to?

Naša civilizácia má za sebou tisícročia vývoja. Stojí predovšetkým na antickej a kresťanskej tradícii. Naše spoločenské normy správania majú korene v demokracii antického Grécka, na kráľovských dvoroch najmocnejších stredovekých kráľovstiev, v umení najlepších gotických, barokových a renesančných umelcov. Centrálnym duchovným pilierom a zdrojom je kresťanstvo. Tradície humoru siahajú k antickým epigramom, Ezopovi, Moliérovi, či LaFointanovi. Toto všetko existovalo už vtedy, keď sa na savanách Ameriky preháňali iba indiáni (mimochodom, pekne sa počúva o právach černochov, aziatov, žien, či homosexuálov, iba o pôvodných obyvateľoch v „kolíske demokracie“ nič nie je počuť. Škoda, že political corectness sa k nim nesprávali prisťahovalci.). Máme vari toto všetko hodiť za hlavu a začať sa správať podľa „svetlých vzorov“ spoza Atlantiku?! Myslím, že stačí málo. Treba sa začať správať normálne. A keďže vieme veľmi dobre, že jediný normálny človek chodil po našej zemi pred 2000 rokmi a volal sa Ježiš z Nazaretu, treba začať žiť tak ako on. A potom, keď naši blížni pocítia, že ich máme radi, dokážu od nás prijať aj nejaký žart, či vtip a to najmä vtedy, keď ich budeme vedieť príjmať na svoju adresu aj my. U nás je dosť miesta pre Záhorákov, bačov, policajtov, Mórickov, či Dežkov. Hlavne, že je nám veselo.

Lucia Haulíková