Bernhard Körner sa narodil v roku 1949 v Klagenfurte (Kärnten); počas štúdia na strednej škole spolupráca s Katolíckou mládežou; štúdium teológie a anglistiky v Grazi; kňazská vysviacka 1976 v Grazi; kaplán na mestskej fare a pôsobenie v katolíckom študentskom spoločenstve; od r.1984 do r.1993 spirituál v kňazskom seminári v Grazi a súčasne habilitácia v Tübingene; od r.1993 profesor dogmatiky v Grazi.

Dnes sa veľa hovorí o ekumenizme, ale zdá sa, že každý chápe tento pojem inak. Mohli by ste vysvetliť, čo sa myslí pod týmto pojmom?

Pod ekumenizmom sa chápu všetky snahy, ktorých cieľom je preklenúť napätia a rozpory medzi jednotlivými vierovyznaniami. Táto snaha je vyjadrená predovšetkým v mnohovrstvovom ekumenickom dialógu. Tým sa rozumejú na jednej strane rozhovory teologických expertov, ktoré skúmajú, ako možno odstrániť nedorozumenia, prehĺbiť poznanie právd viery a tak zblížiť rozdielne stanoviská. Dialóg ale znamená aj vzájomné spoznávanie sa, spoluprácu v úlohách, ktoré sa od nás ako od kresťanov vyžadujú - napríklad zasadenie sa za mier a rovnoprávnosť, za mládež, duchovnú kultúru a ochranu stvorenia.

Za všetkými týmito snahami stojí „ekumenické myslenie“, ktoré zisťuje, že nás, ako pápež Ján Pavol II. povedal, napriek všetkým rozdielom oveľa viac vecí spája ako delí. Ekumenické myslenie a ekumenické snahy však predovšetkým vychádzajú z názoru, že musíme vziať vážne Ježišovu vôľu: „My ako kresťania máme byť jedno, aby svet uveril“(porov. Jn 17,21-23). Hoci sa vzťahy medzi vyznaniami v posledných desaťročiach veľmi zlepšili, zostáva ešte veľa vecí neznámych: Ako má vyzerať budúca jednota Cirkvi? Ktoré cesty k tomu vedú? Pretože existujú obavy. Mnohí sa obávajú, že v ekumenizme sa bude musieť upustiť od vlastného presvedčenia, čo bude viesť ku kompromisu a k strate kresťanskej identity. Ale ekumenizmus nie je cesta k nejakému kompromisu alebo k minimalizmu, ale cesta do hĺbky viery a života v Bohu, aby sme odkrývali tie cesty, ktoré nás spájajú. Je tu však zrejme niečo veľmi dôležité: ekumenizmus síce vyžaduje ľudskú námahu a snahu, ale je dielom, ktoré môže naplniť len Boh.

V súvislosti s ekumenizmom sa hovorí – predovšetkým vo východných krajinách Európy – vždy opäť o prosyletizme. Obviňuje sa napr. katolícka cirkev, že sa stále uchádza o nových členov. Čo na to poviete?

Na to nemôžem povedať zvlášť veľa - na to by som musel poznať konkrétne situácie. Treba preskúmať každý jednotlivý prípad, ktorý viedol k výčitke prosyletizmu. Keď sa v západoeurópskych krajinách vysloví táto výčitka, potom ide najčastejšie o správanie sa kresťanov a úradníkov, ktorí využívajú priaznivú situáciu - alebo sa aspoň tak zdajú - aby odlákali kresťanov z nejakého cirkevného spoločenstva a získali pre vlastné. V čase ekumenizmu to nie je tá správna cesta: keď sa ľudia stretávajú cez hranice vierovyznaní ako bratia a sestry a spoločne žijú, potom vychádzame z toho, že každý sa má snažiť prehlbovať si vieru vo svojom vierovyznaní a stále nábožnejšie žiť. To samozrejme nevylučuje, že niektorí kresťania podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia prišli k presvedčeniu, že musia prestúpiť od jedného vierovyznania k inému. To sa tiež často stáva - ale to tiež nie je prosyletizmus. Vo väčšine krajín je mnohorakosť kresťanských vyznaní normálnym javom. Tak existujú napr. v Rakúsku vedľa seba evanjelici, ortodoxní kresťania, starokatolíci a rímsko - katolíci - nehovoriac o menších spoločenstvách. V krajinách, kde je vierovyznanie úzko spojené s národnosťou, sa niekedy neprijme s pochopením, keď sa zriadia aj farnosti a diecézy iného vierovyznania. Pravdepodobne existujú ľudia, ktorí to už označujú ako prosyletizmus. Tu treba jednať s veľkým pochopením, aby sa neprekročili hranice medzi živým spoločenstvom viery, ktoré má priťahovať, a prosyletizmom. Verím, že vzájomné spolunažívanie vierovyznaní prinesie kultúru lásky a dobrotu do medziľudských vzťahov - ale je tu potrebné ešte veľa snahy.

Ako vidíte vzťahy kresťanov v krajinách, kde spolu žijú katolíci a evanjelici, resp. reformovaní kresťania?

Aj v týchto krajinách sú konkrétne vzťahy často veľmi rozdielne - v neposlednom rade to závisí aj od toho, aké sú pomery, čo sa týka počtu členov: napr. má psychologický význam, či je dané vierovyznanie v menšine alebo či je práve dosť silné. Vo všeobecnosti treba povedať, že v západnej Európe sa kladie na všetky vierovyznania rovnaká požiadavka – sekularizácia. Táto požiadavka, resp. snaha na ňu odpovedať, samozrejme spája. Na druhej strane sú rozdiely medzi vyznaniami väčšie a komplikovanejšie než medzi katolíkmi a ortodoxnými kresťanmi. Ale aj tu sa spravili veľké pokroky. Práve v uplynulom roku prišlo v dôležitom a celé storočia rozdeľujúcom učení o ospravedlnení (v katolíckej cirkvi sa častejšie hovorí tradičným spôsobom o učení o spáse a milosti) k značnej zhode v chápaní a formulácii spoločných bodov. V neposlednom rade to viedlo k tomu, že obojstranné odsudzovanie sa dnes vidí ako bezpredmetné.

Čo podľa Vašej mienky prinieslo Druhé európske ekumenické zhromaždenie v júni 1997 v Grazi?

Nemôžem si dovoliť nijaký uzatvorený úsudok - na to by sa musela pripraviť veľmi presná analýza, ako aj bola určite uskutočnená zodpovednými ľuďmi. Z môjho hľadiska sú však mnohé veci skutočne pozoruhodné: na prvom mieste by som chcel spomenúť, že sme po prvýkrát zreteľne a do určitej miery bezprostredne pocítili, že v ekumenizme nejde len o sever (protestanti) a juh (katolíci), ale aj o východ (ortodoxní kresťania ) a západ. Na druhom mieste by som chcel spomenúť, že tisíce každý deň prežívali zážitok spoločne sa modliť a v modlitbe prežívať jednotu, ktorá je aj napriek všetkému, čo nás ešte delí, skutočnosťou. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť aj Referát o spiritualite zmierenia od Chiary Lubich, hlavnej rečníčky na tomto zhromaždení. Zároveň sa stalo zreteľným to, čo sa nazýva Ekumenizmus ľudu. To znamená, že ekumenizmus sa už nechápe ako úloha biskupov a teológov, ale ako snaha všetkých kresťanov, priblížiť sa jeden k druhému, spoločne žiť, modliť sa a spoločne sa angažovať v duchu evanjelia.

Čo možno robiť podľa Vašej mienky vo vzájomných vzťahoch náboženstiev?

To je samozrejme veľká otázka - čoraz častejšie žijú vedľa seba nielen kresťania rôznych vierovyznaní, ale aj príslušníci rôznych náboženstiev. Kým my ako kresťania máme spoločný základ vo viere v Ježiša Krista a v trojjediného Boha, chýba tento základ medzi náboženstvami. Aby sa našla takáto báza, je dôležité rozlišovať medzi členmi nejakého náboženstva a jeho učením. Ako veriacich ľudí nás spája veľa želaní, napr. mier. Čo sa týka učenia, existujú samozrejme veľké rozdiely; napriek tomu nám hovorí naša viera, že môžeme aj v iných náboženstvách počítať s pôsobením Svätého Ducha a objavovať niečo z Božej milosti a pravdy. Aj keď sme ako kresťania presvedčení, že Boh nám dal plnosť života a pravdy jedinečným spôsobom v Ježišovi Kristovi, aj tak hovorí Druhý vatikánsky koncil o Zrne Slova a Žiare Pravdy, ktoré možno nájsť aj v iných náboženstvách. Aj my musíme byť pri stretnutí s inými náboženstvami veľmi pozorní, aby sme spoznali, kde v nich pôsobí Svätý Duch. Tu je veľmi dôležitý jeden dokument (a mimochodom dá sa ľahko čítať), ktorý bol vydaný Medzinárodmou teologickou komisiou v Ríme r.1996 : „Kresťanstvo a svetové náboženstvá“.

Čím väčšmi sa pripúšťa stretnutie s inými náboženstvani, tým viac treba spoznávať vlastnú vieru a tým pevnejšie sa v nej zakoreniť.

Chcete povedať ešte niečo mladým ľuďom v našich krajinách?

Keď ste začali hľadať alebo začať chcete a nie ste si istí, či sa máte zaoberať kresťanstvom, chcel by som vás povzbudiť, aby ste sa pozreli na vieru a na kresťanský život - som si istý, že Boh nás pozýva k fascinujúcemu dobrodružstvu viery a života v plnosti, ktoré prekoná každé prirovnanie. Pápež hovoril o „Civilizácii lásky“, ktorú môžeme a máme budovať. Má to byť alternatívou pre svet, v ktorom platia len peniaze, v ktorom vládne materializmus a konzumizmus, ale aj duchovná a ľudská prázdnota, ktorá vedie ku strachu a k omámeniu, napr. drogami. Keď niekto už skúša žiť ako kresťan, chcel by som ho povzbudiť, aby vždy lepšie spoznával svoju vieru a prehlboval život s Ježišom Kristom - v každodennom správaní sa, v modlitbe a vo sviatostiach. Želám všetkým veľa radosti z viery a zo života v Cirkvi, ale aj odvahu plávať proti prúdu, keď to bude nutné.

Otázka: Čo je to ekumenizmus? Je pokusom jednotlivých vyznaní dokázať, že pravdu majú oni, alebo má iný zmysel. Správne odpovede budú odmenené.Poznámka: Pre tých, ktorí sa chcú venovať tejto problematike je vhodné prečítať si dokument „Direktórium o ekumenizme“. Dostať ho v predajniach SSV

.Peter a Pavol Bicák