Čo sa to v Senci deje ?!

Takto nejako sa museli vypytovať 22. septembra 1997 domáci, keď videli davy valiace sa do malého miestneho kulturáčiku a veľkú kopu mládeže, ktorá sa motala okolo vchodu pre účinkujúcich. Mnohí tušili, že sa tu chystá koncert, ba poniektorí aj vedeli, že sa chystá oslava. Aká? No predsa 10 rokov Radosti! Ako je to možné, veď radosť trvá iba chvíľu. A že by trvala 10 rokov? Nezmysel! Kto sa však v tento deň dostal do beznádejne vypredanej sály, mohol sa presvedčiť o opaku.

„Predskokani“

To sú tí, ktorí rozbiehajú koncert a rozohrievajú publikum, aby pri príchode hlavnej hviezdy boli diváci patrične „nažhavení“. Tu boli až dvaja. Prvým bol zbor Prameň zo Žiliny. Tento zbor funguje pri saleziánskej „učňovke“ už druhý rok, a jeho šéf salezián Peťo Podolský (toto priezvisko si zapamätajte, ešte sa s ním stretneme) potvrdzuje, že kdekoľvek začne viesť zbor, vždy s ním prerazí (pochopiteľne nie seba, ale aspoň na našu gospelovú scénu). Najviac zabodoval „slávik z Oravy“ Janko Palo, ktorý tiež spieva v drese Prameňa. Druhý predskokan bol zo zahraničia (preto bol aj koncert moderovaný dvojjazyčne – slovensko-nemecky šarmantnou konferenciérkou Katkou). Volali sa Happy together a prišli až spod rakúskych Álp, z mestečka Klagenfurt. Tridsiatka mladých Rakúšanov ukázala, že pódium nie je na státie a pohupovanie sa v kolenách (ako to predvádza väčšina zborov u nás), ale treba na ňom tancovať, šantiť, hrať pantomímu, či scénický tanec. A to všetko samozrejme pri speve, na živo doprevádzanom 3 gitarami, bicími a trúbkou a saxofónom, väčšinou v rytme 60.–70. rokov, v známych muzikálových melódiách, piesňach od Abby a Beatles, ale aj v gospeloch. Tento zbor vedie salezián p. Rudi Osanger, a to že je kňazom mu vôbec nevadí, aby si na pódiu nezaspieval a nezašantil so svojimi mladými. Impresário tohoto telesa – Karl Promprein – poznamenal, že k spiritualite Don Bosca jednoznačne patrí radosť a veselosť, ktorú musia mladí aj autenticky prejaviť: spevom, tancom, pohybom. Radšej som sa mu nepokúšal vysvetľovať, prečo jediní, ktorí sa na slovenských gospelových pódiách pokúšali o tanec, boli bohoslovci (Amfortas)...

Toto je deň, ktorý dal nám Pán…

Keď zazneli prvé tóny tejto známej piesne, začali po jednom na javisko nastupovať hlavné hviezdy koncertu – členovia zboru Radosť. A tento nástup im trval poriadne dlho. Po 5 minútach však boli na pódiu všetci stotridsiati (numericky 130). A keď už tam boli, začali rozprávať (najmä piesňami) svoj príbeh. Ten začal pred desiatimi rokmi (pozor, v roku 1987 bola sloboda ešte v nedohľadne), keď sa niekoľko ľudí rozhodlo podchytiť deti okolo miestneho kostola a s podporou miestneho pána kaplána Daňa založiť detský spevácky zbor. Po hudobnej stránke sa ho rozhodol viesť mladý otec rodiny František Podolský (to meno tu už bolo, podobnosť bratsky „náhodná“). Začínalo dvanásť detí a jeden akordeón. Postupne detí pribúdalo, pribúdali aj nástroje: gitara, klávesy, pribudli talentovaní muzikanti a po 10 rokoch je ich 130. Z detí vyrástli mladé slečny (faktom je, že dievčatá prevažujú nad chlapcami asi v pomere 20:1), a tak má dnes zbor vekové rozpätie 7–20 rokov. Čo dokážu, to všetci počuli a videli na tomto galakoncerte. Najprv odspievali deti blok „starých dobrých“ kresťanských songov, ktorými si zaspomínali, ako to vyzeralo v prvých rokoch. Ďalší blok patril piesňam od Abby a Beatles. Nechýbala pohybová „rozcvička“ ani blok talentov. Vrcholom koncertu boli 3 piesne. „Moje vyznanie“ zaspievala Martina Ostatníková (alias Osa zo známej dancefloorovej kapely Lobby). Madonnu schovala do vrecka jedna zo súčasných sólistiek Radosti Janka Farkašová, keď spolu so zborom vynikajúco zaspievala hit z muzikálu Evita „Don´t cry for me Argentina“. A vrcholom bol jednoznačne Zbor židov z Verdiho opery Nabucco, ktorý zaspievali v spolupráci spojené zbory bratov Podolských – Radosť a Prameň. Keďže drvivú väčšinu publika tvorili rodičia členov Radosti, oslávenci zaradili špeciálne pre nich blok ľudoviek a záver patril operetným melódiam, kde sa predstavili aj sólisti Novej Scény z Bratislavy – Jozef Benedik a Silvia Czerová. Bodku za takmer 4 hodinovým výborne zostaveným koncertným programom, ktorého autormi boli Ferko Podolský a hudobníci Andrej Vinš a Marián Katony, urobili hostia programu hudobnou gratuláciou „Happy birthday“.

Bilancovanie po 10 rokoch

Výročie je zvyčajne dôvodom na pohľad dozadu. A tak ešte v prestávke koncertu si mohli oslávenci pozrieť video, ktoré im pripomenulo akcie za posledných 5 rokov. Boli to koncerty a výlety do Rakúska, Talianska (spievali aj Sv. Otcovi v Ríme), Francúzska, Maďarska, či Chorvátska, spoločné prázdninové tábory, kúpania, lyžovačky a samozrejme každoročné koncerty ku Dňu matiek. Pre väčšinu mladých boli tieto videospomienky úžasnou zábavou (za 5 rokov sa riadne zmenili), no tí najstarší cítili aj trocha nostalgie. Veď Radosť to nebol iba zbor, ale aj nádherné detstvo, ktoré im môže 95 percent ich rovesníkov iba závidieť. Vďaka Ferkovi Podolskému, tetám Age Frčovej, Jarke Čaputovej, Lidke Kolekovej a samozrejme Ferkovej drahej polovičke Tinke, aj duchovnému otcovi Šalomovi (inak salezián Jožko Lančarič) sa mohli deti cítiť ako v jednej veľkej milujúcej rodine (Kelly Family sa môžu schovať). Potom sa vôbec netreba diviť, keď jedna z najmladších zboristiek Monika Podolská, odpovie na otázku, čím by sa chcela stať, jednoznačne: maminou. A nevymenila by to ani za kariéru speváčky. Ako v hlavnej oslavnej reči pripomenul Šalom, každý z nich dostal za tie roky tri veľké dary: dar času, ktorý mohli zmysluplne naplniť, dar priateľov, ktorý im zostanú na celý život a dar Boha, ktorého mohli v tomto prostredí spoznať. Obraz don Bosca nebol nad pódiom iba náhodou. Veď Senec je mestom mnohých saleziánskych povolaní, a tak sa niet čomu diviť, že aj Ferko je saleziánsky spolupracovník. A saleziánskeho ducha veselosti, radosti a lásky tu môže človek takmer „hmatateľne“ cítiť. A veru mnohí mali pocit, akoby v to nedeľné popoludnie don Bosco sedel v hľadisku, spokojne tlieskal a nakoniec vybehol na pódium a zaspieval si s radosťou s Radosťou.

A čo ďalej?!

Na túto otázku som od Ferka dostal zaujímavú odpoveď: „Rozmýšľal som, že to po desiatich rokoch pomaly rozpustím. Ale keď som to naznačil deťom, stretol som sa s jednoznačným nesúhlasom. Takže ideme do ďalšej desaťročnice.“ O ďalších desať rokov budú pravdepodobne potrebovať podstatne väčšie pódium, na ktorom budú možno spievať aj deti dnešných „detí“ a všetkých ich bude dirigovať postarší prešedivelý (alebo oplešatelý) chlapík s miernym bruškom - ich milovaný ujo Ferko.Takže už dúfam chápete, že Radosť môže trvať nielen 10, ale aj 20 či viac rokov. A nielen trvať, ale neustále rásť. Takže všetko najlepšie.pripravil DrobecOdkaz pre Juraja D. a štúdio LUX C.: Dosť bolo nostalgie za Dominikom. Radosť je dnes podstatne ďalej. Nestálo by to za jeden Poltón?!

Meno a priezvisko: zbor RADOSŤ Dátum narodenia: 1987 Bydlisko: Senec Počet detí: 130 Pracovné úspechy: MG kazety – Radosť I. a II., Stretol ma dnes Pán I. a II., CD aj MG – Vianoce s Radosťou – horúca novinka Kontaktná adresa: František Podolský, Vajanského 23, 903 01 Senec, tel.č. 07/5928272