India. Toto slovo v nás evokuje rôzne predstavy: biedu, legendárne bohatstvo hodvábnych látok, anglický čaj, zlato, staroveké kultúry, špina, posvätné kravy, kasty, zmes náboženstiev, meditácie, smutné oči zahalených žien… India, v ktorej dýcha všade prítomná posvätná atmosféra. India prekypujúca bohatstvom, posypaná mŕtvolami hladujúcich. India, ktorej sloboda je neodmysliteľne spojená s menom Gándhí. Muž nízkeho vzrastu, chudej postavy, po kolená zahalený v bielom plátne. Originálne odstávajúce uši, vyholená lebka, „lenonky“, veľký nos a fúzy určite nechýbajú na jeho portréte, ako ani jeho usmievavý pohľad. Avšak sandále a jednoduché khádí nenosil odjakživa. Ani svoju múdrosť. Život plný odriekania a hľadania ho naučil ukladať zrnká pravdy do srdca a rozsievať ju. Nebol kresťanom, a predsa jeho slová sú tu aj pre nás. V auguste bolo päťdesiate výročie založenia Indie, v januári päťdesiate výročie jeho smrti. Porozprávame sa s ním prostredníctvom jeho životopisných slov.

O: Aké problémy mal malý Mohandás?

G: Bol som veľmi plachý, nesmelý, neprístupný, mal som ťažkosti s nadväzovaním kontaktov. Ale nechápal som mnoho vecí. Prečo treba mať odstup od nedotknuteľného a urýchlene sa umyť, ak sa ho náhodou dotkneme? Ako je možné, že Krišnovo náboženstvo o všobecnej láske odsudzuje ľudské bytosti na také kruté odstrkovanie? Ani matka mi nevedela odpovedať na otázky a tak som sa presviedčal, že náboženstvo neschválilo nedotknuteľnosť a bezprávie.

O: Hovoríte o nedotknuteľných. Mali sa skutočne tak zle?

G: V Indii bol silný kastovný systém. Kasty, podkasty, kastičky, rozdrobenosť. Podľa tohto systému     nemal každý človek rovnakú hodnotu. Nedotknuteľní (páriovia - spodná trieda) boli považovaní za odpad. Pária bol stelesneným hnusom. Mal zakázané vlastniť a čítať hinduistické knihy, vstúpiť do chrámu, čerpať vodu z verejných studní, nesmel prísť na súd, do ošetrovne, nemocnice, priblížiť sa na mestské ulice, nakúpiť si, nosiť čisté šaty, sandále, nosiť dáždnik, niekedy ani pracovať. Jeho dotyk, tieň, dych, pach poškvrňovali osoby aj veci. Jeho povinnosťou bolo naznačiť svoju blízkosť na cestách - položiť list a odísť aspoň 200m, aby chodec mohol prejsť. Aj po almužnu si mohol prísť, až keď sa chodec vzdialil. Nečudo, že sa z nich utvárali zločinecké bandy. Mnoho sme bojovali, aby sa ľudia príjmali rovnocenne.

O: Vaše náboženstvo nepredpisovalo kasty.

G: Naša rodina vyznávala kult boha Višnu, ktorý podľa viery prevtelený v každej dobe zostupuje na zem, aby vykúpil ľudí a bohov od zlých démonov. Jeho najvýznamnejším prevtelením bola podoba Krišnu. Sekta, do ktorej som patril, mala styčné body s džinizmom - dodržiavali sme jeho päť hlavných príkazov: ahnisa - odmietnutie násilia, satja - absolútna vernosť pravde, nekradnúť, striedmosť, potlačenie svetských túžob. V Indii bolo a je mnoho náboženských vyznaní. Každý môže súčasne vyznávať viac smerov a vytvoriť si vlastnú filozofiu. Neraz sa predstavitelia rôznych náboženstiev spolu modlievali. Základom náboženstva nie je systém, ale morálka. Ona je základom každého konania a pravda je podstatou každej morálky. Pravda je božím hlasom v ľudskom svedomí.    Ale vrátim sa k mladosti. Nebol som ideálny človek, aj ja som skúšal zakázané ovocie. Cítil som však potom veľkú priepasť voči matke. Tú som mal veľmi rád a obdivoval som ju. Z krízy mi pomohlo, že som sa úplne chytil kníh a priznal sa otcovi.

O: Svojho času sa mnoho hovorilo o tragédii indických manželstiev.

G: Manželstvo…Sedemročný som bol už tretí krát snúbencom, hoci som o tom ani nevedel. A keď som mal 13 rokov, už som sa skutočne oženil s Kastúrbáí. Detské manželstvá bývali v krajine veľmi časté. Väčšinou z vôle rodičov. Oni vystrojili bohatú svadbu, neváhali sa pri tom finančne zruinovať. Skorý sexuálny život spôsoboval telesnú aj citovú vyčerpanosť, takže sa vyvíjalo potomstvo slabých, telesne aj duševne neduživých, náchylných k chorobám. Aj mňa po prvých nociach prenasledovali predstavy manželkinho tela, nemohol som sa sústrediť v škole. Bol som na ňu nezmyselne chorobne žiarlivý. Ale ona vedela hrdo protestovať a vnútorne nesúhlasiť, čo podporovalo moju krutovládu. Neskôr som ju za to veľmi obdivoval. Vari len indická manželka vie toľko vytrpieť. Takto som neskôr v žene spoznal stelesnenú trpezlivosť…Napokon každá bytosť patrí predovšetkým sama sebe. A to, čo vydá zo seba, má práve preto cenu, lebo to dáva slobodne, po dobrovoľnej voľbe.    Postavenie indickej manželky nebolo veľmi závideniahodné. V knihe Padmuparan môžme čítať: Pre ženu nejestvuje na zemi okrem manžela iného boha. Čo najvynikajúcejšie spomedzi všetkého môže urobiť, je zapáčiť sa manželovi , ukázať mu, že je mu dokonale oddaná a poslušná. To je jediná životná zásada. Nezáleží na tom, že jej manžel je kľavý, starý, nechutných spôsobov; alebo že je vznetlivý, nemravný, opilec, kartár…Manželka musí s jedením počkať, kým sa manžel nenasýti. Ak sa on postí, musí sa aj ona (Podobne ak on smúti, veslí sa, či ak zomrie.)… Nepáčilo sa mi toto zotročovanie ženy a bol som proti nemu. Kastúrbáí bola vernou a oddanou manželkou, starostlivou a láskavou matkou. Ale nebola schopná mi porozumieť, keď som do domu privádzal množstvo hostí, veď to veľmi doliehalo na rodinný rozpočet. Kastúrbáí sa mi podrobovala, hoci prišli chvíle, keď sa struna príliž natiahla.

O: V dnešnej dobe existujú mnohé názory na manželstvo. Avšak vy ste v svojich najlepších rokoch prijali brahmačárju (celibát a odriekanie). Prečo?

G:. Pri vzbure Zuluov som ošetroval ranených, venoval sa trpiacim na krutosť a egoizmus. Pýtal som sa, aké som mal právo uzavrieť sa do kruhu svojej rodiny, vychutnávať jej radosti, keď každý má povinnosť pracovať pre spásu. Jedným slovom, nemohol som žiť tak, aby som vyhovel súčasne telu aj duši. Nepáčili sa mi postoje sveta, že vývoj človeka sa zastaví, ak nebude ukájať svoje pudy (vtedajšia propaganda antikoncepcie). Manželstvo by stratilo svoju posvätnosť. Po tvrdých bojoch so svojou zmyselnosťou môžem povedať: Zmyselné ciele opustia toho, kto ich neživí. Zanechajú po sebe len príchuť, ale aj tá sa stratí, keď človek uzrie Absolútno. Samozrejme v tomto bode som na verejnosti neuspel. Plánoval som zložiť sľub čistoty. Takmer 6 rokov som sa cvičil v zdržanlivosti, rozprával som o tom aj s Kastúrbaí. Ona súhlasila - viac z poslušnosti ako z vnútorného presvedčenia. Zo skúsenosti viem, že dokiaľ som manželku vnímal telesne, nejestvovalo medzi nami pravé pochopenie. Naša láska nedosahovala vysokú úroveň…Keď som sa vzdal telesných rozkoší, všetky naše vzťahy zduchovneli. Sexualita odumrela a na jej miesto nastúpila láska.    Smer k vízii Boha. Ideál čistoty je prepojený s asketizmom védizmu a kresťanstva. Niet takej veľkej obete, ktorú by som nepriniesol, len aby som sa stretol s Bohom. Celá moja činnosť je zameraná na tento cieľ. Boh je pravda. Aby sme uzreli univerzálneho a všetkým prenikajúceho Ducha pravdy, musíme byť schopní milovať aj najbiednejšieho tvora tak, ako seba samého. A ten, kto sa o to snaží, nemôže si dovoliť odvracať sa od akejkoľvek oblasti života. Preto ma oddanosť pravde priviedla k politike a bez najmenšieho zaváhania môžem povedať, že tí, čo tvrdia, že náboženstvo nemá s politikou nič spoločné, nevedia, čo je to náboženstvo.

O: V Londýne ste študovali právo. Tu ste sa stali vegetariánom z presvedčenia.

G: Pre hľadača, čo chce žiť v bázni božej a vidieť Boha zoči-voči, je rovnováha v strave, či ide o jej množstvo alebo kvalitu rovnako podstatná ako rovnováha medzi myšlienkou a slovom.

O: Stali ste sa nekompromisným mužom, s úžasnou silou vôle askétu.

G: Odvaha je základom duševného života. Zbabelci nemôžu byť mravní.

O: Dlhé roky ste žili v Južnej Afrike.

G: Áno, po mojich pracovných neúspechoch, dôsledkom mojej tvrdohlavosti a neskúsenosti, v rodinnej a finančnej kríze prišla ponuka práce za slušný obnos. Mal som tam dohliadať na anglických právnych zástupcov indickej obchodnej spoločnosti v súdnom spore. Najväčším úspechom bolo, keď sa mi podarilo ukončiť spor. Uvedomil som si, že poslanie obrancu zákona spočíva v odstránení priepasti medzi dvoma znepriatelenými stránkami. A o nič som neprišiel: ani o peniaze a prirodzene ani o svedomie.    Aj neskôr som bol právnikom chudobných. Ako ich poradca som získal veľkú dôveru týchto ľudí, pretože som sa snažil obhajovať spravodlivosť a nebral som peniaze tých, ktorí ich nemali.

O: Cítili ste niečo ako povolanie?

G: Na pracovnej ceste počas pobytu v Južnej Afrike vstúpil do môjho kupé Angličan s dvomi kontrolórmi a „láskavo“ ma požiadali, aby som si presadol do batožinového vozňa. Keďže som odmietol, veď som mal lístky, vysadili ma na stanici; batožina prišla do cieľovej stanice. Chladná noc v Maritzburgu bez teplého oblečenia. Čo robiť? Zmieriť sa s násilím či protestovať? Pred roztvorenými očami sa tma naplnila obrovskou masou „coolies“ – masou ponížených a urážaných. Nadchla ma úloha pomôcť prosiacim. Avšak, kým som bol? Bezvýznamným človekom, ktorému zatiaľ nevyšli žiadne plány. A predsa. Možno v tej chvíli som pocítil svoju úlohu v účasti pre ľudskú spoločnosť, cítil sa schopný ju uskutočniť. Taký človek už nie je slabý, pretože má silu lásky a spravodlivosti. Mojou odpoveďou, resp. spôsobom boja bolo protestovať v novinách, na príslušných miestach, vychovávať ľudí. Až neskôr sme začali s vypovedaním nespolupráce, občianskej neposlušnosti, sátjagrahou (po nereagovaní vlády na protesty porušovanie diskriminačných opatrení aj za cenu väzenia, straty majetku, či smrti), prípadne v Indii bojkotovaním anglických výrobkov (hlavne látok a soli). Náš boj mal byť bojom bez násilia. Žiadal som obete, svornosť (prijímať aj nedotknuteľných), nosenie khádí (tradičný odev z indických látok), kolovrátok.     Politickým vodcom som sa stal na skúšku len na mesiac, pretože ma o to prosili. Nebolo to ľahké rozhodnutie - viesť 50 000 juhoafrických Indov. Mesiac sa predĺžil na 12 rokov. Život ľudí, vyvolených vykonať na svete niečo veľké, nevyhnutne musí prejsť cez rázcestia a alternatívy, na ktoré musia odpovedať. Ale tí, ktorých sa týka tento osud, zriedkavo alebo možno nikdy nepochopia jeho zmysel. Iba neskôr, keď ich bolestivo priškrípnu dôsledky vlastného rozhodnutia, pochopia, že sa od tej chvíle začala písať ich história.

O: Aké to bolo - prvýkrát vystúpiť pred dav ľudí?

G: Obavy, fyzické i psychické ťažkosti som musel potláčať, aby som bol schopný vyjadriť svoj názor. Ak Indovia chcú zmeniť situáciu, musia sa pokúsiť zlepšiť nedostatky svojho správania, veď podľa niekoľkých bývajú posudzovaní všetci: statočnosť pri obchodovaní, hygiena, prekonať náboženskú a kastovnú nejednotu, nepoddávať sa slepo násiliu.     Zhromaždenia sa opakovali v pravidelných intervaloch, vďaka čomu som najprv spoznával životné podmienky ľudí. Popri tom všetkom som pociťoval rasistický šikan na vlastnej koži.

O: Vaše prejavy v Afrike i doma veľmi silno pôsobili na ľudí. Možno vás denne nájsť medzi ľuďmi. Nepatríte však medzi veľkých rečníkov. Hlasom nezdôrazňujete zmysel slov, negestikulujete rukami. Ste pravým opakom strhujúceho rečníka. Rozprávate potichu, trochu chrapľavým hlasom a slová akoby ste vyťahovali z hĺbky duše a práve preto každé vaše slovo má silu vyznávanej pravdy a životnou múdrosťou presne zasahuje cieľ. Javíte sa ako skúsený organizátor, vytvárajúci moslimsko-hinduistické priateľstvo. Vaše prejavy všetkým ľuďom, spolu s neúnavným cestovaním za nimi, keď prekonávate obrovskú slnečnú páľavu a lejaky v bezstrešných vagónoch, špinavých, smradľavých a zahnusených na hanbu sveta, trápi vás smäd, chmúrne noci, hrubosti sprievodcov. Pre ľudí ste sa stali Mahátmom – Veľkým duchom.

G: V očiach más som asi nebol len politikom. Pokladali ma za svätého. Jedna babička odpovedala na otázku prečo ma chce vidieť: „Lebo je avatra, stelesneným bohom.“ Pri počutí toho mena sa cítim ako „ukrižovaný“.

O: Aký je váš vzťah k Európskym národom?

G: Mal som rád Anglicko, kde som študoval, a aj iné krajiny, ktoré som navštívil. Avšak videl som ich krutosť ako voči vlastným (byrokracia a vykorisťovanie) tak aj voči podriadeným národom. Videl som nezmyselné masakry, vraždy žien, detí. Utrpenie svetových vojen. Jediné, čo západné národy ukázali svetu, je, že násilie nevedie ani k mieru, ani k šťastiu.

O: Hladovka a tobôž v slabom pooperačnom stave, je nátlakový spôsob boja.

G: Používal som ju voči vlastným ako výchovný prostriedok. Ak vypuklo počas kampane alebo boja na našej strane násile, cítil som zodpovednosť za jeho dôsledky, pretože som bol vodcom. Bol to môj spôsob morálneho protestu voči vlastným, alebo stretnutia s dotyčnými osobami.

Epilóg. V posledné roky sa výrazne prehĺbila priepasť rozličných názorov a tiež vypukli násilnosti v rôznych častiach krajiny. Nepriateľom nebol Londýn, ale nejednota. Veľký Mahátma, zničený nad nezmyselnosťou boja, vlastného neúspechu v jeho najväčších túžbach: jednota, nenásilie. 14. 8. 1947 všetci oslavujú vznik nových krajín, t.j. hinduistickej Indie a moslimského Pakistánu, lež najdôležitejší muž chýba. Je v Kalkate, kde začali prvé náboženské nepokoje. Pod hrozbou držania hladovky smrti dosiahne znášanlivosť. Podobne plánuje prísť do Pandžábu a Dillí - do mesta stretu utečencov oboch krajín, v ktorom vládlo prenasledovanie, prepadávanie utečencov, vraždy… Každý deň sa v priateľovej záhrade modlil s ľuďmi. Mal 78 rokov, keď znovu vyhlásil hladovku smrti. Jeho vnútorný hlas mu hovoril: Musíš sa postaviť proti celému svetu aj za cenu, že zostaneš sám. Musíš sa pozrieť svetu do očú, aj keď tento svet môže na teba hľadieť krvou podliatými očami. Neboj sa. Pravda, ktorá sa ti v srdci usídlila ako zanedbateľná vecička, vraví: opusti priateľov, manželku, všetko, ale vydaj svedectvo o tom, prečo si sa narodil a prečo musíš zomrieť. Mnoho prísľubov mieru dostal z rôznych strán.     Po nepodarenom atentáte myslel viac na smrť. „Ovládam chlapsky nenásilie?“, spytoval sa. „To ukáže jedine moja smrť. Ak ma niekto zavraždí a budem zomierať s modlitbou na perách za vraha, so vzývaním Boha a s vedomím jeho prebývania vo svätyni môjho srdca, jedine vtedy môžem povedať, že som chlapsky ovládal nenásilie“. V piatok, 30. 1. 1948 pred spoločnými modlitbami ho novinár N.V. Godse zblízka zastrelil. Mahátma šepol: He Ráma! (Ó Bože!) Po treťom výstrele klesol na zem, rozmočenú dažďom. Z tváre s polootvorenými viečkami vyžaroval nadľudský výraz pokoja. Godse bol odsúdený na trest smrti obesením napriek Mahátmovmu nenásiliu a odpusteniu. Pohreb mal na jeho želanie hneď na nasledujúci deň, keď za prítomnosti množstva ľudí bol spálený. Popol bol vsypaný do Gangy, symbolu nekonečna.    V čom je veľkosť toho drobného muža v bielom khádí? Azda nie natoľko v tom, že dal slobodu Indii, ako v jeho srdci, v nenásilí a láske. Nebol dokonalý, no namáhal sa kráčať k dokonalosti Pravdy.

<B. Šoltésová>