Piateho augusta nasadáme na ťažko naložené bicykle (strava na 3 týždne doplnená oblečením do zimného počasia a horolezeckou výzbrojou – lano, mačky, čakany, stany) smerom Viedeň. Odtiaľ sa vlakom prevezieme cez celé Rakúsko až do Feldkirchu. Tu začína naše putovanie smerom do francúzskych Álp na najvyšší vrch Európy.Cestou plánujeme jednu medzizastávku v srdci švajčiarskych Bernských álp kvôli aklimatizácii na väčšiu výšku. Kilometre ubiehajú zo začiatku pomaly, ale isto. Zvykáme si na ťarchu našich zaťažených, či skôr preťažených bicyklov, hlavne konzervami a tuctami sáčkových polievok z domu. Hneď od začiatku našej veľkej tour strieda menší kopček väčšie sedlo. Prechádzame Lichtenštajnsko s hlavným mestom Vadúz, ďalej Zug, Luzern so známym dreveným mostom plným kvetín. Za prvým väčším horským sedlom Brunigpass (1008 m.n.m.) nás po strmočiznom zjazde (13%) víta horské stredisko Meiringen, obkolesené hradbami samých trojtisícoviek s nespočetným množstvom menších, veľkých až obrovských vodopádov všade navôkol (najväčší je Reichenbachfall). Počas našej výpravy prespávame v stanoch na lúkach, pastvinách popri potokoch, či jazerách. V horách sa nám darí ešte luxusnejšie, vo všadeprítomných švajčiarskych senníkoch.Po zvládnutí priesmyku Grosse Scheidegg (1930 m.n.m.), kde je miestami stúpanie až 23% (!) prichádzame spoločne do Grindelwaldu, kde odkladáme na 4 dni bicykle a po večernej nedeľnej pobožnosti s nabalenými batohmi vyše hlavy pomaly začíname naberať výšku smerom na horské stredisko Kleine Scheidegg, východziu dedinku na túry pod troma najznámejšími velikánmi tejto oblasti (Jungfrau, Monch a Eiger). Očarení úchvatným panoramatickým pohľadom na skupinu štvortisícových vrcholov trávime krátku chvíľu oddychu s mapou v ruke a s vyvrátenými hlavami nahor, sedíme neďaleko konečnej zastávky zubačky, popíjame vlažný obligátny čaj a listujeme v sprievodcovi, vyberáme si túru: zprava nás láka Jungfrau, so susediacim Mníchom a v závere kotliny s dominantným Eigerom. Nakoniec si spoločne vyberáme Eiger. V tomto ľadovcovom svete veľhôr, kde priestor a čas nadobúdajú iné, oveľa väčšie rozmery je nám totiž vzdialenosťou práve tento štít najreálnejšie prístupný.Vyrážame navečer: pohľad zo spacáku, ležiac po boku vedľa priateľov, hľadiac do nočnej úplne jasnej oblohy, posiatej státisícami hviezd. Čítame si úryvok z evanjelia, prosíme o pomoc a ochranu na zajtrajší výstup... Okolitý biely svet ešte i teraz uprostred noci žiari odrazom svetla mesiaca. Bivakujeme bez stanu vo výške 2660 m.n.m., krása... To jednoducho treba zažiť. Vstávame o tretej, ovsené vločky, čokoláda, čaj. Vyrážame nahor. Onedlho sa prihlási nutnosť nasadiť mačky, cepíny. Vrcholový hrebeň znamená 60–70% strmosť, sneh, ľad, preveje, žiariace slnko a vrchol: šťastie, pocit voľnosti, radosti z čohosi dobre vykonaného, čo nás napĺňa, pevné objatie i slza v oku (3970 m.n.m, Eiger). Po spoločnej fotografii zídeme pomerne rýchlo nadol ku plesu, do bezpečia, tepla a pokračujeme znovu na bicykloch ďalej. Smer Interlaken, Eigle, Martigny. V ceste nám stoja však ešte tri väčšie horské sedlá: Moses, Forclas, Montets, všetky okolo jeden a pol tisíc m.n.m. Po niekoľkých dňoch jazdy cez nádhernú švajčiarsku prírodu, krásne upravené dedinky i malebné mestečká dosahujeme konečne horské stredisko Chamonix, plné všakovakých stánkov so suvenírmi, kaviarničiek a luxusných hotelov. Už sme na území Francúzska. Je to náš východzí bod pre výstup na Blanc. Po opätovnom „ubytovaní“ našich bicyklov a batožín, vyrážame s naloženými ruksakmi (tentokrát tuším ešte viac) nahor smerom na ľadovec Bossoin, kade vedie cestička okolo chaty Grand Mulets (3005 m.n.m.), ďalej Petit Plateau, malý a veľký výšvih, sedlo Grand Plateau, na hranici s Talianskom Col du Dôme, bivouac Vallot (malá chatka) a samotný vrcholový hrebeň až nahor (4810 m.n.m.). Prvý útok je neúspešný, ohromný chlad v noci v stane na snehu, nevyspatosť kvôli žalúdočným ťažkostiam a náhle zhoršenie počasia nás zaženú z výšky 3000 m. nadol. Plní smútku sa došuchceme do dedinky, trochu sa zotaviť, vyspať a hlavne zacítiť pocit frustrácie. Krásne ranné počasie však zaháňa všetky chmúrne spomienky i sklamania predošlých dní. Vracia sa nám i opätovná sila (neskôr i vnútorná – podaktorým). Po svätej omši naberáme znovu chuť a odhodlanie ešte raz si zmerať sily s touto horou a navečer vyrážame známym chodníkom nahor. Po bivaku (2740 m.n.m.) budíček o tretej. O piatej sa pri mesačnom svite počas prvých dotykov s ríšou ľadu sa pomodlíme rannú modlitbu a so slovami: „Pane chráň nás svojou rukou. Výjdeme potiaľ, pokiaľ nás ty povedieš.“ Začíname sa preplietať nahor chodníkom pomedzi nespočítateľné množstvo serakov a trhlín. Prvé lúče nás zastihujú už vysoko na svahu, míňame náš starý „superflek“ a pravidelným tempom sa dostávame až do sedla Dôme, na chatke si trošku oddýchneme, poriadne sa napijeme a naľahko vyrážame na záverečné metre k vrcholu. Slnko neuveriteľne páli, odoberá síl, okolitá žiara beloby snehu hrozne ťahá zrak, no napriek všetkej únave posledných dní z nohy na nohu dosahujeme o druhej poobede, 19. augusta vrchol Mont Blancu, výška 4810 m.n.m. Úžasný pohľad do diaľok, do Talianska, Francúzska i vzdialeného Švajčiarska, všade vôkol lemujú horizont stovky a stovky veľkých, nádherných oblakov. Ticho, krásne ticho, preruší len náš nepravidelný dych a modlitba „Verím v Boha“, prostredníctvom ktorej posielame vďaku Pánovi i pozdravy všetkým blízkym doma, rodičom i priateľom. Pocit víťazstva ešte nie je však úplný, stále patríme hore, no všetká tá námaha, odhodlanie, vypätie, vnútorná sila, vôľa, ktorá nás potiahla až sem, všetko to stálo zato podstúpiť, odskúšať si svoje schopnosti v tomto časom neohraničenom priestore, kde je všetko iné ako tam dole. Všetko je tu tak neskutočne pokojné, kde plynie beh života iným rytmom a kde je všetko jednoduchšie, tiché a nádherné.Toto sú Božie miesta na zemi, kde dokážem cítiť oveľa viac jeho prítomnosť, pomoc i ochranu. On neodvráti svoju tvár, nesklame nikoho túžby, vždy je blízko. Sprevádza nás cestou k cieľu, ktorý určí nášmu životu, ako dobrý otec, povzbudzuje v ťažkosti a dodáva opätovnej odvahy, stratenej viery a pri každom páde odpúšťa a dvíha opätovne na nohy. Pomôže vždy, keď ho potrebujeme. Dôverujme mu !Týmito myšlienkami sa pomaličky odoberieme na zostup, fotím veľa záberov. Rozhodneme sa prenocovať v chatke Valot nie ďaleko pod samotným vrcholom (4380 m.n.m.).Následný deň zostúpime až do dediny a dvoma grilovanými kurencami, ktoré sú prvým poriadnym jedlom po dvoch týždňoch, oslávime spoločne našu radosť. Až tu pri pár hltoch francúzskeho vínka opadáva z nás všetko napätie.Každý z nás kúpi nejaký darček domov a už aj ťaháme na bicykloch späť (3 dni), naprieč Švajčiarskom, tentokrát zdola nahor cez Sion, Brig, Furku a Chur do Feldkirchu, odtiaľ zas vlakom do Viedne a do Bratislavy posledný úsek bicyklami (25.08.1997).

Túto výpravu, ktorú som viedol som venoval svojej mame, ktorá bdela nad našimi krokmi, venujem ju pre jej uzdravenie. A taktiež mojej priateľke, ktorú touto cestou pozdravujem a prajem jej do života všetko len to najlepšie.

Peter Schmidt

 

Na záver zopár faktov z expedície Mont Blanc´97

Dátum: 5. augusta - 25 augusta 1997

Zúčastnení: Schmidt Peter, Sádovský Michal, Bačík Ladislav a Matula Peter

Bicyklami naprieč Švajčiarskom: 1000 km

Horské sedlá: Brunigpass (1008 m.n.m.), Grosse Scheidegg (1962), Col des Moses (1445), Col de la Forclas (1526), Col des Montets (1461), Oberalpass (2044)

Vrcholy: Eiger 3970 m.n.m., Mont Blanc 4810 m.n.m.

Celkové prevýšenie: 17 000 m.

V prípade záujmu rád poskytnem ďalšie informácie (aj 250 fotiek) na adrese: Schmidt Peter, Hviezdna 9, Bratislava, tel: 07/245 594