Viac ako sto tisíc mladých ľudí na Slovensku trávi svoje najkrašie mladé roky štúdiom na univerzite či vysokej škole. Medzi nimi je veľa kresťanov najmä katolíkov (na štatistické dve tretiny sa radšej nebudem odvolávať). Že tento vek dozrievania, záverečnej profesijnej formácie a v mnohých prípadoch aj výberu povolania, či životného partnera, je kľúčovým pre mladého človeka asi netreba nikoho presviedčať. Čo nám treba robiť preto, aby našej spoločnosti a Cirkvi konečne prestali chýbať mladí angažovaní a nadšení laici v spoločenskej sfére, v politike, na úradoch, školách, v médiach, v kultúre, či v podnikateľských kruhoch? Na čo treba klásť dôraz, aby Slovensko konečne pocítilo silu kresťanstva nielen vo vyhláseniach otcov biskupov, ale najmä v každodennom živote vo všetkých oblastiach?

Ako to bolo...

Už za totality boli vysokoškoláci (najmä bratislavskí) „privilegovanou“ skupinou v činnosti podzemnej Cirkvi. Malým vysokoškolským krúžkom sa tajne (podľa systému prof. Kolakoviča) venovali tie najlepšie kapacity - duchovní aj laici (Jukl, Krčméry, Mikloško, jezuiti, saleziáni,..), ktorými slovenská cirkev na našom území disponovala. Mnohí z týchto mladých sa potom rovnako aktívne zapojili do „podzemnej“ akademickej pastorácie a z nich vďaka tomu neukončilo školu, či dokonca okúsilo väzenie.

Ako to pokračovalo....

Po revolúcii sa však táto podzemná sieť rozpadla, pretože kňazi boli povolaní do pastorácie a laici z kotolní a výroby do politiky, za katedry, či do svojich profesií. Keďže pastorácia vysokoškolákov je takmer po celom svete zviazaná najmä s jezuitmi, boli prvými, ktorí sa u nás tejto úlohy oficiálne zhostili. P. Ladislav Csontos SJ, ktorý mal s touto pastoráciou značné skúsenosti už z totality, zorganizoval sieť krúžkov (tzv. stretiek) podľa škôl, fakúlt a ročníkov. Ako spájací prvok všetkých stretiek vznikli v roku 1990 vysokoškolské pondelkové sv. omše v bratislavskom jezuitskom kostole (bližšie viď. rozhovor s p. Csontosom na inom mieste). Okrem toho boli aj alternatívne možnosti stretiek, ktoré viedli kňazi niektorých iných rehoľných spoločností: saleziáni, dominikáni, redemptoristi, kapucíni, či františkáni. V iných akademických mestách ležala starostlivosť (pretože o oficiálnej pastorácii sa až do tohoto roka prakticky nedá hovoriť) tiež najmä na pleciach rehoľných kňazov.

Blýska sa na lepšie časy?!

Prakticky až v roku 1997 sa zformovala sekcia pre univerzity pri komisii kultúry a školstva Konferencie biskupov Slovenska. Pre každú univerzitu bol poverený jeden človek, ktorý zodpovedá za pastoračné aktivity pre vysokoškolákov a po sérii rokovaní otca biskupa Františka Rábeka s rektormi slovenských univerzít boli prisľúbené priestory pre pastotračné centrá akademikov priamo na univerzitách, či internátoch (presnejšie materiál KBS). Prvým z nich bude v januári 1998 pastoračné centrum na inernáte Ľ. Štúra v Mlynskej doline v Bratislave (bližšie rozhovor s P. Bubákom povereným jeho správou).

A čo mladí?

Po revolúcii, na ktorej sa vysokoškoláci podielali významnou mierou, však došlo medzi nimi k silnej apatii. Až na niekoľko pokusov politických, či profesných skupín (herci), ktorý sa pokúsili zapojiť študentov do presadenia svojich záujmov, sa študenti verejne za svoje záujmi takmer vôbec nehlásia. Cítiť medzi nimi silný individualizmus a nízku mieru solidárnosti. Teda faktory, ktoré sú cítiť aj medzi študentami v západnej Európe. Masové protesty nemeckých študentov z konca novembra 1997 proti slabému toku financíí do školstva, nedostatočnému vybaveniu univerzít a univerzitných knižníc, či chátrajúcim internátom (teda rovnaké problémy ako na Slovensku) sú v Európe skutočne výnimkou a nie pravidlom.

Kde sú kresťania?

Žiaľ, táto apatia a individualizmus postihli rovnako veriacich ako aj neveriacich. Mladí mali radšej ústrania svojich stretiek a raz do týždňa sa potichu vyparili do anonymity veľkomesta, kde v preplnenom jezuitskom kostole v pondelok o ôsmej večer mali možnosť precítiť nadšenú a radostnú atmosféru spoločného stretnutia s priateľmi a najmä s Ježišom. No ich nadšenie a sebavedomie vydržalo len pol hodinu po skončení omše, keď sa aj posledný diskusný krúžok spred kostola rozhodol odísť buď domov, či na internát. Presne to isté sa dalo vidieť a cítiť na rôznych mládežníckych akciách. Či už to boli mládežnícke púte, Taizé stretnutia, hudobné festivaly a.i. Nadšenie vyprchalo a naši neveriaci priatelia, kolegovia, či spolubývajúci vyšli skrátka. Navyše mladí kresťania nehýria aktivitou ani na toľko, aby si tieto svoje obľúbené podujatia udržali. Nebyť nadšených organizátorov, ktoré si tieto akcie vezmú za svoje a obetujú im kopec driny a času, veru by nebolo ani stretiek, ani omší, ani festivalov, či pútí. (O tom by mohol porozprávať Juraj Drobný, ktorý po šiestich úspešných ročníkoch najväčšieho slovenského gospelového festivalu Verím, Pane, musel posledný ročník pre nedostatok financií odvolať.)

Keď nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore

A tak keď nemal Ježiš možnosť prísť na internáty cez mladých, musel prísť osobne. A od otvorenia pastoračného centra na „Šturáku“ bude v študentskom mestečku v Mlynskej doline neustále. Bude tam totiž kaplnka s bohostánkom s každodennou sv. omšou. K dipozícii bude prítomný kňaz na duchovnú radu, či sviatosť zmierenia. Bolo načase. Aktivita siekt a iných náboženstiev na internátoch sa evidentne stupňuje. A práve tí, ktorí najviac cítia potrebu v niečo veriť, niekam patriť, cítiť lásku, pozornosť a priateľstvo, im najviac sadajú na lep. A to len preto, že my – kresťania dostatočne nesvedčíme o našej Ceste, Pravde a Živote. A tak od tohto roka (aspoň dúfam), pri otázke neveriaceho spolubývajúceho, či spolužiaka „Kam ideš?“, sa miesto klasického „Do mesta.“ (veď tam skutočne chodí na sv. omšu a do kostola), ozve „Na Šturák.“. No a na logicky nasledujúcu otázku „Na čo?“, bude treba výjsť s pravdou von - „Do kaplnky.“ resp. „Na sv. omšu.“ A svedectvo je na svete. A mimochodom, možnosť len tak „v papučiach“ si vybehnúť na pár minút za Ježišom nie je vôbec na zahodenie (aspoň pre obyvateľov „Štúraku“).

A čo internáty?!

Nemôžem si odpustiť jednu poznámku, čo sa týka internátov. V období prvej Slovenskej republiky fungovala v Bratislave výnimočná inštitúcia - katolícky internát Svoradov. Vďaka tomuto duchovnému dieťaťu Eugena Filkorna sa na Slovensku objavila vynikajúca generácia intelektuálov (Kirschbaum, Šrámek, Mikula a.i.) , ktorá dokázala na svojich pleciach podržať vieru a národné povedomie či už doma, alebo v zahraničnej emigrácii. Po zhabaní všetkých katolíckych vzdelávacích inštitúcii komunistami v roku 1945, v budove Svoradova vznikol laický vysokoškolský internát, ktorý je tam dodnes. Prečo sa katolícka cirkev nepokúsi opäť vybudovať katolícky internát, kde by veriaci študenti našli nielen strechu nad hlavou, ale aj duchovnú a intelektuálnu formáciu?! Ako sa asi môže cítiť kresťan - prvák, ktorý mal to šťastie, že dostal internát. Mladý17 - 18 ročný človek príde do prostredia, kde je úplne normálne, že jeho vrstovníci žijú čulým sexuálnym životom. Keď z času na čas nemôže prespať na izbe, lebo jeho spolubývajúci má u seba frajerku, alebo keď dokonca spolubývajúcemu a jeho frajerke prítomnosť ostatných na izbe ani nevadí. Prečo by práve on mal chodiť so svojím dievčaťom iba do divadla a na prechádzky, veď sex je niečo krásne a príjemné. Bol by hlupák, keby odolal. O alkohole a drogách platí to isté. Pokiaľ mu chýba nadprirodzená motivácia, pokiaľ sa ešte osobne nestretol s Bohom (v tomto veku má túto skúsenosť málokto), pokiaľ mu chýba opora, ktosi blízky, čo ho podrží, nemá šancu. Koľko mamičiek zalamuje rukami, ako sa ten ich chlapec, či dievča, ktoré kresťansky vychovali, dokázal v Bratislave spustiť. Takto končí nádejná slovenská veriaca inteligencia (ešte skôr, ako vôbec začala). A nového Svoradova (či skôr nového Filkorna?), kto vie prečo, niet ...

Kde sa stratila solidarita...

Veľmi zvláštnym javom je aj to, že mladí kresťania si celkom nedokážu osvojiť sociálne učenie Cirkvi. Aj keď je to v dnešnej spoločnosti ťažké. Veď si len stačí uvedomiť, že už prvý rok po skončení univerzity zarába právnik, či ekonóm viac ako technik, a všetky tieto skupinu podstatne viac, ako prírodovedec, či učiteľ (a to ešte pred rokom sedeli všetci v jednej lavici na vysokoškolskej osmičke). A tieto rozdiely sa postupom času ešte zväčšujú. O to viac ma prekvapuje, koľko mladých kresťanov (najmä tých, čo lepšie zarábajú) s pokojným svedomím „ulieva" svoje príjmy (nepriznáva ich v plnej výške, resp. ich zdańuje cez iné - často fiktívne osoby,...), aby platili nižšie dane. Argumenty typu: Nebudem živiť 10 cigáňov, či také vysoké dane nikde nie sú (mimochodom výškou našich daní patríme skôr k európskemu podpriemeru) by do úst kresťana patriť nemali. Veď zatiaľ všetci sme vyštudovali a študujeme zadarmo. Našimi daňami štúdium čiastočne splácame resp. budeme splácať (čiastočne ho splatili naši rodičia), šetríme na štúdium našich detí a na náš dôchodok (rozprávka O troch grošoch...). A čo k zdravotnému poisteniu? To tiež funguje na sociálnom princípe. Bohatší vyššími odvodmi prispievajú na chudobnejších. Práve my kresťania, ktorí sa riadime učením Cirkvi, budeme mať zrejme viac detí, ako je priemer na populačne stagnujúcom Slovensku. Veď si len skúste vyrátať, koľko vyjde poisťovňu také rizikové tehotenstvo (dnes, žiaľ, celkom bežná diagnóza) - 8 mesiacov po 90% výšky posledného mesačného platu a všetky špeciálne vyšetrenia, lieky, hospitalizácie a nakoniec samotný pôrod k tomu.... Každý veriaci by si mal uvedomiť, že pri vyššom plate svojimi vyššími odvodmi podporuje najmä svojich bratov a sestry vo viere. A mimochodom aj tých 10 cigáňov sú Božie deti rovnako ako my. Že vraj tieto výtky nepatria študentom? Nuž, pokiaľ si to neuvedomia pri formácii na univerzitách, v praxi je už zvyčajne neskoro.

Patrí náboženstvo na univerzity?

V tejto súvislosti si musíme položiť otázku, či odborné vzdelanie, za ktoré získava študent svoj akademický titul, nepredbehlo náboženské vzdelanie študenta. My musíme byť predovšetkým dobrými kresťanmi, aby sme mohli byť aj dobrými odborníkmi. Lenže náboženská výchova končí v 2. ročníku stredných škôl a na univerzitách chýba úplne. A stretká ani katechézy na vysokoškolských sv. omšiach systematické vzdelávanie vo filozofii, morálke, teológii, cirkevnom práve, či dejinách nenahradia. Miesto toho na univerzitách nechýbajú tzv. „spoločensko - vedné“ predmety. Klasický príklad na tento druh vzdelávania je STU, kde sa bývalé katedry marxizmu-leninizmu pretransformovali na katedry spoločenských vied, a nich prednášajú skutočne filozofickú „všehochuť“. Aby sa niečo zmenilo, treba návrhy „pretlačiť“ cez akademický senát. Lenže keď v ňom nebude sedieť dosť kresťanov na šudentských (ale aj pedagogických) stoličkách, tak sa s tým veru ťažko pohne.Budeme aktívni alebo nebudeme (vôbec) ?A sme opäť pri koreni veci. Pokiaľ veriaci študenti nepochopia, že musia výjsť z obrannej ulity a nezačnú pristupovať k svojim problémom aktívne a energicky, pokiaľ budú iba očakávať pomocnú ruku od otcov biskupov, pátra Csontosa, alebo pátra Bubáka, možno pastoračné centrum nebude mať o pár rokov komu slúžiť.Mladí ľudia sú vždy najdynamickejšou vrstvou spoločnosti. Mladí akademici sú zdrojom mnohých výborných kritických postrehov, ale aj dobrých nápadov, ako problémy vyriešiť. Musia však prekonať dnes tak módny individualizmus (nestarať sa o iných, či už z hanblivosti, alebo lenivosti), musia nájsť v sebe ochotu obetovať svoj voľný čas, dosť síl, trpezlivosti a pevné nervy pri presadzovaní svojich nápadov. Prvou šancou bude práve pastoračné centrum na „Štúráku“, ktoré bude také, aké si ho sami akademici urobia. Šancou chce byť aj tento časopis. Chceme dať nielen priestor na diskusiu a riešenie problémov veriacich študentov, ale aj možnosť tým, ktorý by chceli tvoriť časopis. ND potrebujú prispievateľov, fotografov, ilustrátorov. Chce byť časopisom pre vás, ale vy ho musíte pomáhať tvoriť. Dúfam, že sa nám to spolu s Božou pomocou podarí.

<Roman Tarina>