Ladislav Csontos vyštudoval za totality Prírodovedeckú fakultu UK, popri nej tajne vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuiti), v rámci „podzemnej“ Cirkvi sa venoval pastorácii malých skupiniek študentov, bol tajne vysvätený za kňaza. Po revolúcii okamžite začal budovať sieť vysokoškolskej pastorácie (stretká, VŠ omše u jezuitov), tejto činnosti sa venuje doteraz. Okrem toho sa habilitoval na CMBF UK, od tohoto školského roka je dekanom Teologickej fakulty sv. Alojza pri Trnavskej univerzite. Stál pri zrode a je vedúcou osobnosťou Akademických dní v Banskej Bystrici (každoročné celoslovenské stretnutie kresťanských vysokoškolákov) a sympózia Nová evanjelizácia, ktoré sa každoročne organizuje v Bratislave.

Nové Dimenzie: Vysokoškolské pondelkové „osmičky“ fungujú už od roku 1990. Necítite po ôsmich rokoch takmer nepretržitej práce istú opotrebovanosť, opakovanie sa? Pred začiatkom tohoto školského roka sa hovorilo o vašej výmene v súvislosti s novými povinnosťami na fakulte sv. Alojza pri Trnavskej univerzite.

Ladislav Csontos: Čo sa týka „osmičiek“ v našom kostole u Jezuitov. Začal by som s tým, ako vznikli. Ešte počas totality existovali „stretká“, alebo rozličné krúžky kresťanských vysokoškolákov, takmer na všetkých fakultách bratislavských vysokých škôl. Ale existoval tu jeden problém – výmena informácii medzi jednotlivými stretkami a medzi jednotlivými fakultami. Cítili sme potrebu niečoho spoločného, kde by viac-menej všetci mohli byť spolu. A preto vlastne vznikli pondelkové „osmičky“. Pondelkové z toho dôvodu, že väčšina stretiek sa uskutočňuje v utorok, stredu, štvrtok. Aby toto spoločné stretnutie, ktorým je vysokoškolská omša, neprekážalo tomu, čo je dôležitejšie, a to sú vlastne stretnutia v malých spoločenstvách. Tieto sv. omše chceli dať určitú platformu pre také zjednotenie a sledovali od samého začiatku dva ciele: prvým bolo posilniť kresťanské sebavedomie, čiže vychovať sebavedomých (v tom dobrom zmysle slova) kresťanských laikov a druhý cieľ priviesť veriacich mladých ľudí od určitého stránenia sa verejnosti k angažovanosti vo verejných záležitostiach, k tomu, aby si uvedomili, že musia byť kvasom spoločnosti. Ja sám to už robím ôsmy rok a iste by bolo dobré, aj o tom uvažujem, že by niekto iný mohol prevziať túto prácu. S tým, že by mohla zasa dostať nový náboj nové podnety, impulzy. Tú ošúchanosť by mali posúdiť iní. Dosť ťažko to človek môže sám posúdiť. Ja vidím jedno: že mám aj veľa iných povinností a aktivít a niekedy mám pocit, že už na to celkom nestačím.

ND: Okrem vysokoškolských sv. omší však funguje aj sieť stretiek podľa univerzít, fakúlt a ročníkov. Stretiek je veľa, preto si ich pochopiteľne animujú sami vysokoškoláci. Nemyslíte si, že v tomto kľúčovom období formácie mladého človeka tu chýba autorita (morálna aj odborná) kňaza? Nebude sa tejto pastorácii venovať viac jezuitov?

LC: Čo sa týka integrovania vysokoškolákov do života Cirkvi, iste by bolo dobré, keby sa akademickej mládeži venovalo viac kňazov. Bolo by výborné, keby sa vysokoškolákom mohli venovať na plný čas. Zatiaľ, ako som informovaný, po celom Slovensku sú to všetko kňazi, ktorí majú aj iné pastoračné alebo pedagogické povinnosti a teda nie sú na plný čas k dispozícii študentom. Ďalej títo kňazi by mali byť nato vnútorne disponovaní, lebo ide o veľmi špecifickú pastoráciu. Samozrejme je potrebné, aby boli pre tento druh pastorácie aj patrične formovaní. Čo sa týka „stretiek", myslím, že nie je ideálne, ak je na každom kňaz. Skôr považujem za dôležité to, aby kňazi animovali stretká cez animátorov. Venovali sa predovšetkým formovaniu animátorov, ich duchovnému vedeniu. Nato sú dobré duchovné obnovy, duchovné cvičenia a iné formy duchovného života, ale aj vzdelávanie. Vážnym problémom je nedostatok katechézy dospelých. Tu sa síce snažíme v rámci existujúcej štruktúry zachytiť všetkých, a tým, čo majú záujem, dávame možnosť prejsť aj katechézou dospelých. Veď aj Svätý otec pripomenul našim otcom biskupom v Šaštíne ako jeden z dôležitých momentov pastorácie práve katechézu dospelých. Tento druh katechézy sa mi vidí osobitne dôležitý najmä medzi vysokoškolákmi, lebo počas vysokoškolského štúdia dosiahnu maximálnu výšku vzdelania vo svojej profesii, ale vedomosti, či vzdelanie v oblasti náboženstva je často sotva na úrovni maturity. Čiže dochádza potom k nevyváženému rozvoju osobnosti, čo je na škodu im samým, ale aj tomu, že by mali byť kvasom v spoločnosti. Samozrejme, že na túto formáciu tu nie sú len jezuiti...

ND: Predsa len, nepočíta sa s tým, že by každá univerzita resp. internát mal vyhradeného svojho kňaza, ktorý by zabezpečoval základnú duchovnú službu (sv. omše, sviatosť zmierenia) a bol k dispozícii či už stretkám alebo samotným vysokoškolákom?

LC: Riešením tohoto problému by sa mali stať vysokoškolskí kapláni, ktorí by pôsobili vo vysokoškolských pastoračných strediskách. Napríklad v Ríme Univerzita La Sapiencia, ktorá počíta takmer sto tisíc študentov, má samostatný kaplanát, ktorý vedú jezuiti. Je tam šesť kňazov na plný úväzok, ktorí sú vyčlenení len pre pastoráciu na tejto univerzite. Myslím, že toto je cesta, ktorou budeme musieť kráčať aj na Slovensku. Veď nielen armáda potrebuje svojich špecializovaných kaplánov, ale aj akademický svet potrebuje svojich kňazov. A verím, že sa čoskoro stane skutočnosťou, že bude aspoň niekoľko kňazov vyčlenených pre vysokoškolskú pastoráciu. Podľa mojej skromnej mienky, v Bratislave by bolo treba aspoň 20 kňazov.

ND: Koncom januára by sa malo v bratislavskom študentskom mestečku v Mlynskej doline na VŠ inernáte Ľ. Štúra otvoriť prvé vysokoškolské pastoračné centrum. Aký bude vzťah medzi doterajšími aktivitami (stretká, pondelkové sv. omše v jezuitskom kostole) a aktivitami pastoračného centra? Nebudú si konkurovať?

LC: Z vysokoškolského pastoračného strediska v Mlynskej doline sa nesmierne teším. Pastoračné centrum vyrástlo z aktivity študentov, študenti sami budú stáť za ním, budú ho podporovať a budú ho cítiť ako čosi vlastné. A to je veľká záruka toho, že bude požehnané. Teším sa tomu, a bol by som rád, keby každý internát, alebo vysokoškolské stredisko malo svoje pastoračné centrum. Potom tie dnešné aktivity, čo sú „osmičky" a ostatné s tým súvisiace akcie, sa v podstate stanú zbytočnými a budem pripravený na to, že zaniknú. To mal byť určitý zárodok, pokiaľ sa nevytvoria pastoračné strediská na jednotlivých vysokých školách, či internátoch. Pravda, to môže byť perspektíva na 20 rokov. Konkurencia? O tom, myslím, nemôže byť ani reči. Skôr je treba hovoriť o spolupráci. Veď už samotná návšteva u rektora Univerzity Komenského profesora Devínskeho bola v zložení otec biskup Rábek, páter Bubák a ja. Takže už sme sa dohodli o spolupráci, pokiaľ to bude možné aj v tomto centre. Je jasné, že jeden človek, ktorý je zaujatý aj inými pastoračnými povinnosťami, nemôže utiahnuť taký kolos, ktorý je vlastne väčší ako jedna veľká farnosť. Veď v tomto študentskom mestečku je oficiálne ubytovaných 15 000 vysokoškolákov, ale v skutočnosti ich môže byť aj do dvadsať tisíc.

ND: Rok od roka pribúda mladých na „osmičkách“, na každoročných akademických dňoch v Banskej Bystrici, na mládežníckych púťach, či na rôznych kresťanských hudobných festivaloch a koncertoch. Nadšenie z týchto „masoviek“ však nedokážu preniesť, do svojho okolia, do posluchární, do internátnych izieb, k svojim neveriacim kolegom a priateľom. V dnešnej spoločnosti týchto mladých kresťanských akademikov takmer vôbec nie je cítiť. Čo sa s tým podľa vás dá robiť?

LC: Žiaľ, prejavuje sa tu určitá chudokrvnosť celého nášho kresťanstva. Sme veľmi dobrí, čo sa týka návštevností nedeľných sv. omší, alebo účasti na púťach. Pred nejakým časom návšteva Svätého otca ukázala, že naozaj sa vieme v tých masových akciách oduševniť. A aj často hovoríme o ľuďoch: „To je praktizujúci katolík". Tým chceme povedať to, že on chodí každú nedeľu na sv. omšu, raz za mesiac pristúpi k sviatosti zmierenia a deti má prihlásené na vyučovanie náboženstva. Ale keď ide už o záležitosti hospodárskeho života, verejného, sociálneho, politického života, alebo keď sa jedná len o takú maličkosť, ako je správanie sa na cestách, to vôbec nesvedčí o tom, že by sme boli silným kresťanským národom. Týmto všetkým je poznačená aj naša mládež, a tým sú poznačené aj naše aktivity. Preto si myslím, že je dôležité najmä vysokoškolákov motivovať k tomu, aby sa angažovali na univerzitách, v akademických senátoch. Aby sa angažovali vo veciach spoločenských, aby prekonali v sebe pasivitu. A práve k tomu sa snažím podnietiť prednáškami, alebo niektorými kázňami mladých ľudí, aby prestali chápať kresťanstvo tak zúžene - liturgicky, ale začali ho viac chápať ako dušu celého ich žitia. Tak ako to povedal Tertulián: „Čo je duša v tele, to majú byť kresťania vo svete". No a kto už má byť tou dušou? Tí starkí čo nevládzu? No určite to musí byť v prvom rade mládež! A to je aj cieľ, o ktorom som hovoril - povzbudiť mládež k sebavedomiu a k aktivite.

ND: Ako sa pozeráte na možnosti trávenia voľného času akademikov? Nechýbajú im napr. kresťanské mládežnícke kluby s možnosťou čajovne, čitárne, videoprojekcii, divadiel, koncertov či prednášok?

LC: Myslím, že chýbajú mnohé takéto zariadenia. Ale ešte viac mladým chýba od nás, trochu skôr narodených, viac dôvery, viac povzbudenia, aby sa o nás mohli oprieť, aby sme im dávali šancu, aby sme ich posúvali dopredu. Myslím, že to by mladí ľudia potrebovali ešte viac, ako potrebujú aj tieto samozrejmé veci, ktorými sú rozličné klubovne, čajovne, knižnice, študovne a športoviská. Veď aj tých je pomerne málo. Ale to všetko by sa dalo vyriešiť, keby sme sa pokúsili dať mladým ľuďom väčšiu záštitu a viac podpory, aby oni sami mohli v týchto veciach podnikať, organizovať, angažovať sa.

ND: Čo by ste poradili nášmu novému časopisu?

LC: Každý časopis nadväzuje dialóg so svojimi čitateľmi. A o to by sa mal časopis s ambíciami osloviť aj vysokoškolskú mládež, teda váš časopis Nové Dimenzie, snažiť všetkými možnými spôsobmi. Aby nielen hovoril k mladým ľuďom, ale aby ich aj počúval. Nemal by mať príliš dlhé články , nesmú chýbať ilustrácie, ani jedna stránka nech nie je bez fotografie. To sú nároky na redakciu. Ale výhodou týchto nárokov by malo byť, že mnohí mladí schopní ľudia - autori, fotografovia, ilustrátori, grafici..., dostanú šancu začať na stránkach tohoto časopisu. Ja sa len teším, že taký časopis uzrel svetlo sveta. Nech mu Pán Boh požehná, a nech k tomu maličkému nákladu (prvé číslo, ktoré mal P.Csontos vtedy v rukách, vyšlo v náklade 1 200 ks - pozn.red.) pribudne nejaká nula, aj dve. Lebo sa hovorí, že nula dokopy nič nie je, len je dôležité, či sa postaví pred alebo za. Keby sa tých núl vedelo zopár postaviť za číslo tohto vášho nákladu.

 

ND: Ďakujem za rozhovor.

<zhováral sa Jozef Šoltés>