Šéfredaktor Michal
Michal Nalevanko je šéfredaktor „Koruny“, ekonomickej prílohy Národnej obrody
 
Michal Nalevanko
Narodený 21.7.1975 v Banskej Bystrici
ZŠ Brusno
stredná škola - krajská matematická trieda v Banskej Bystrici na Gymnáziu Jozefa Gregora-Tajovského
vysoká škola - Ekonomická univerzita v Bratislave Obchodná fakulta, odbor Obchod a marketing
postgraduálne štúdium - Ekomonická univerzita, Národohospodárska fakuta, odbor Ekonomická teória

Tvoja práca je nesmierne zaujímavá. Ako si sa k nej dostal?
Začnem od prvých dotykov. Asi v roku 1993 som už ako študent Ekonomickej univerzity (EU) začal uvažovať o tom, čo s nevyužitým časom. Do oka mi padol inzerát rádia Lumen, ktoré práve hľadalo spolupracovníkov. Tak som, ako každý iný, prešiel hlasovými skúškami a všetkým možným. Prijali ma a začal som robiť ako moderátor voľných programov. To znamená, že každú sobotu od 17. do 23. hod. bola moja parketa, keď som mal vlastnú reláciu. Tá nebola zameraná duchovne, skôr voľnejšie tak, aby sa to hodilo k sobotnému večeru. Po jej skončení som prešiel z úlohy redaktora do úlohy hlásateľa, kde som uvádzal všetky ďalšie programy až do skončenia vysielania. To trvalo asi rok a pol.
Potom som dostal ponuku robiť vlastnú reláciu v inom vysielacom čase. Na tému, ktorá ma viac zaujímala. Tak vznikla relácia Zaostrené na svet, v ktorej som si na týždennej báze pripravoval v rámci šesťdesiatich minút komentáre týkajúce sa aktuálnych správ za posledných sedem dní. V tom čase som už robil v Hospodárskych novinách, a tak som mal výborný prístup k agentúrnym správam rovnako ako k zahraničným zdrojom. Snažil som sa podrobne sledovať domáce dianie. A keďže som s týmito vecami prichádzal do denného styku, Zaostrené na svet som robil ako nadprodukt, povedané v ekonomickej terminológii. Túto reláciu som tvoril tiež niečo vyše roka.
No a v apríli minulého roku prišla ponuka z Národnej obrody. Týkala sa finančnej prílohy, ktorá je dnes už známa ako Koruna. Vtedy z Hospodárskych novín odchádzali viacerí ľudia. Dvaja sme skončili v Národnej obrode. Viecerí odišli do tlačových agentúr a dnes sú už aj v ostatných periodikách na Slovensku. Takže apríl 1997 bol v mojej kariére prelomový.
V Korune sme začali s tímom štyroch ľudí. Ja som dostal, vzhľadom na svoje jazykové znalosti, monitorovanie svetovej ekonomiky. Mojou úlohou bolo písať na dennej báze, čo sa deje vo svete financií. Krátko na to prišiel ďalší zlom. Kolega Michal Binder mal zdravotné problémy a hospitalizovali ho. Stalo sa to kráko pred tým, ako mal odísť na dlhší čas na študijný pobyt. Tak sa proces mojej vnútornej prípravy, že za neho prevezmem vedenie finančnej prílohy, určitým umelým spôsobom urýchlil. V podstate som bol zo dňa na deň postavený pred túto úlohu. Pravdou je, že noc pred tým, ako som mal nastúpiť už na nový post, som vôbec nespal. Snívali sa mi sny o peňažnom trhu, mal som kŕče... No a tak som od leta minuleho roku Vedúci redaktor ekonomickej prílohy národnej obrody. Mám na starosti predovšetkým domácu ekonomiku, hoci teraz považujem za svoju výhodu, že ak treba, viem zaskočiť za ktoréhokoľvek kolegu. Vzhľadom na to, že som už v týchto novinách písal všetko.

Uspokojuje ťa táto práca?
Nikdy v živote by som si nemyslel, že budem pracovať ako novinár. Nikdy v živote som nečítal noviny tak, že som si najskôr prečítal, kto článok napísal a až potom ho čítal. Teraz je situácia presne takáto.

Keď som po prvom ročníku EU trávil leto na Počúvadle, tak sme s mojím spolubývajúcim z internátu polemizovali o tom, čo by sme v živote chceli robiť. A zhodli sme sa, že by sme neboli celom proti tomu, keby sme písali svoje názory do novín. V každom prípade sme chceli pracovať v ekonomike. Musím zdôrazniť, že vtedy neboli žiadne náznaky, alebo snaha, presadiť sa ako žurnalista.

Zlom prišiel až v treťom ročníku na výške. Pri obede s jedným spolužiakom mi v rozhovore povedal, že jeho kolegyňa, ktorá dovtedy pracovala s agentúrami, odchádza do televízie a na jej miesto hľadajú náhradu. Zo začiatku som si myslel, že môj profesionálny horizont je naplnený tým, že dokážem na relatívne dobrej úrovni spracovávať zahraničné texty. Ale potom som prišiel na chuť tomu, čomu sa hovorí voľná žurnalistika. Nie žurnalistika ako taká, ale ekonomická žurnalistika. Pretože vyhlástiť o sebe, že je novinár, môže takmer každý. Na Slovensku je len málo ľudí, ktorí sú povolaním nie iba zamestnaním novinármi. Tu by som rád zvýraznil rozdiel medzi zamestnaním a povolaním. V súčasnosti, keď svoju prácu nerobím mesiac, si myslím, že povolanie novinára je jedna bombastická vec. Ja mám napríklad vnútornú radosť z toho, že veci, o ktorých sa ľudia dozvedia až v nasledujúci deň, ja viem už dnes. A dozvedia sa o nich tak, ako ich ja napíšem. To nie je v ovplyvňovaní mienky ľudí. Ja do článku dávam tie fakty a tie súvislosti, ktoré ja osobne považujem za dôležité a nie tak, ako sú oficiálne prezentované. Napríklad: burza cenných papierov vyhlási, aký má bombastický zisk. Na druhej strane je pravda, že kapitálový trh, ktorý reprezentuje burza, je v totálnej mizérii a je v polohe mŕtveho chrobáka. Tu sa nedá hovoriť o tom, aký úspech sa dosiahol. To je pokus o manipuláciu. Z mojej strany je úplne kóšer, keď vypichnem oba tieto paradoxy.
Je viacero článkov, ktoré vyvolajú reakcie. Niektoré vyvolajú pozitívne, niektoré negatívne reakcie. Stretol som sa už aj s tým, že na základe jedného môjho článku bola prepustená pracovníčka Ministerstva financií SR, ešte starého, pretože sa rozprávala s novinárom a povedala vec, ktorú jej nadriadený nerád uvidel v novinách, no nebolo to žiadne štátne tajomstvo. Navyše tá pracovníčka bola uvedená v mojom článku ako nemenovaný zdroj. Takže toto je skôr taká negatívna skúsenosť z efektu mojej práce. Na druhej strane, novinári dokážu zburcovať a vyhecovať verejnú mienku a dokážu zabrániť výskytu ďalších možných negatív, ktoré by mohli prísť, keby sa na ne nepoukázalo. Toto sú také základné body, ktoré mne ako novinárovi dávajú dobrý pocit z práce, ktorú robím.

Aké sú tvoje ďalšie ambície?

Hovoriť o ambíciách je niečo, ako hovoriť o svojich snoch. Ja mám 23 rokov. Ambície, byť tým, čo som dnes, by som si netrúfal povedať pred tromi rokmi, keď som začínal písať a nevedel som, čo to písanie je. Začínal som ako prekladateľ agentúrnych správ. Ani mi nenapadlo, že o pár mesiacov, budem mať na starosti to, čo mám. Že budem sedieť v televíznom Pressklube v predstaviteľmi vlády. Ja si už teraz tak (ne)skromne myslím, že mám dôvod byť spokojný na istý čas s tým, čo teraz robím. O tom, čo by som ešte chcel dosiahnuť, je teraz asi predčasné hovoriť. Pravdepodobne som ešte vnútorne nedozrel na to, aby som mohol povedať, že táto vec by ma naplnila.

Ak touto otázkou narážaš na politické ambície. Musím ťa sklamať. O politickej kariére neuvažujem. Ak by som predsa v politike mal byť, tak len v úzadí. Nikdy nie ako politik, verejne sa angažovať.

V súčasnosti väčšina novinárov nevyštudovala žurnalistiku, napriek tomu píšu kvalitne. Čo si o tom myslíš?

Keď som začal pôsobiť v Hospodárskych novinách, zúčastnil som sa na školení, ktoré robil Trend pre študentov EU. Ich zámerom bolo podchytiť zo skupiny 20-30 študentov troch až piatich, ktorí mali potenciál, aký by Trend dokázal využiť. A na moje milé prekvapenie ľudia z Trendu boli ochotní investovať do týchto študentov čas a vzdelávať ich. Vtedy som sa stretol s myšlienkou, ktorú vyslovil šéfredaktor Trendu: „Skôr sa ekonóm naučí písať o ekonomike ako žurnalista pochopí ekonomiku, že o nej dokáže fundovane písať.“ Ja som tiež zástancom tohto názoru. Myslím si, že v ostatných odborných oblastiach je to rovnaké. Politika a dianie v spoločnosti je niečo iné.

Počas tvojho denného štúdia na EU si pracoval v Hospodárskych novinách a v Rádiu Lumen. Cez deň si teda bol v škole, popoludní v novinách a večer v rádiu. Ako si to všetko zvládal?

Hovorí sa, že poriadok je pre idiotov; inteligent zvládne aj chaos. Klamal by som, keby som vravel, že som mal presne rozpacovaný time manažment. Vedel som, kedy a kde musím byť, čo musím stíhať, s akou prioritou a toto bol zhruba taký time manažment, ktorý určite robí hanbu tomu, čomu sa hovorí v súčasnosti tak honosne. Teraz na to len milo spomínam. Bolo to študentské naháňanie sa za tým, čo ma bavilo. Ale toto obdobie, keď som pôsobil v rádiu aj v novinách bolo obdobím, keď som nemal čas na nič iné. Všetko som podriadil piatim základným veciam vrátane dochádzania domov na stredné Slovensko. Teraz by som to už nevedel. S postupom času som zistil, že je pekné, ak človek stíha a robí veľa užitočných vecí. Čo mu to osoží, keď sám seba zanedbá? Vtedy som sa dostal do takého časového stresu, že na moje vnútorné potreby a všetko to, čo by som mal robiť v rámci zdokonalenia vlastnej osobnosti, už nebol čas. Prestal som stíhať Osmičky, prestal som stíhať veci, ktoré som dovtedy považoval za úplne samozrejmé. A už to bol kolotoč, ktorý bol roztočený a bol problém ho zastaviť. Až potom musel prísť rázny krok, kedy sa to koleso muselo zastaviť prudkým protipohybom. A povedal som si dosť! Teraz robím ako hlavnú túto jednu činnosť a budem sa jej venovať so všetkou vážnosťou a serióznosťou.

Aký je tvoj rebríček hodnôt?
Pre mňa je dôležitá rodina. Rodina z niekoľkých aspektov. Ja som vyrastal v rodine, ktorá možno ako každá iná rodina mala svoje problémy, nedostatky, ale mala aj svoje výhody. Tá rodina ma poznačila tým, že ako 16-ročnému mi zomrel otec. A výchova v rodine ma vyformovala ako človeka, dalami do vienka vieru, ktorú vyznávam, názory, ktoré ovplyvňujú formovanie mojich postojov. A tohto aspektu je pre mňa rodina nie ako otec, mama, babka sestra, ale ako kompaktný celok s najväčšou prioritou v živote. A to napriek tomu, že som od svojej pokrvnej rodiny vzdialený 350 km, stále sú chvíle, keď sa s týždennou alebo dvojtýždennou pravidelnosťou vraciam domov, a to sú tie najpríjemnejšie relaxačné dni a hodiny, ktoré strávim so svojou rodinou spolu. Trávim s nimi každé Vianoce, každý Silvester a neviem si predstaviť, že by to bolo nejak inak. Že by som išiel na chatu, alebo by som sa vybral na lyžovačku. Rodina je to, čo je mojou súčasťou a čoho som súčasťou ja.
zhováral sa Jozef Šoltés, foto: Martina Fabianová