Byť človekom všetkým ľuďom

Byť človekom všetkým ľuďom - albert schweitzer

Albert Schweitzer Uznávaný filozof, teológ, kazateľ, vysokoškolský profesor, umelec, spisovateľ, geniálny hudobník a vynikajúci teoretik v odbore stavieb organov, lekár. 1875 - narodil sa v rodine evanjelického farára v Hornom Alsasku. 1913 - odchádza do Afriky, usadí sa v Lambaréné na území dnešného Gabunu 1953 - je mu udelená Nobelova cena mieru 1965 - zomiera v Lambaréné
Od Bacha do pralesa...
Už počas vysokoškolských štúdií si uvedomil celkom jednoznačne: do tridsiateho roku života bude kazateľom, popri tom sa bude naďalej venovať vede a hudbe, aby mohol neskôr svoj život zasvätiť službe ľudstvu. “Vtedy mi ešte nebolo jasné, akým smerom by sa mala moja činnosť uberať. S istotou som vedel iba to, že to musí byť bezprostredná a konkrétna služba pre ľudí.“ Po úspešnom zložení štátnej skúšky z teológie a filozofie sa stal vikárom v chráme sv. Mikuláša v Štrasburgu a študoval naďalej hudbu v Paríži. Pred 1. svetovou vojnou bol pokladaný za najlepšieho znalca a interpreta diela J. S. Bacha.. No venoval sa i teológii. Vo svojej knihe „Tajomstvo mesianizmu a utrpenia“ svojimi myšlienkami pobúril, tak či onak chápal kresťanstvo ako lásku k Bohu, ktorú treba dokazovať láskou k ľuďom. Láska, ktorá nie je ochotná obetovať sa, pomáhať a slúžiť, to boli podľa Schweitzera iba prázdne reči. On žiadal činy.
Z čítania a rozprávania misionárov sa dozvedel o utrpení domorodcov v pralese. Zdalo sa mu nepochopiteľné, že Európania sa tak málo starajú o veľkú humanitnú úlohu, ktorou sú poverení. Pripadalo mu to ako v podobenstve o boháčovi a Lazarovi. „My sme tí boháči, pretože pokrok v lekárstve nám dáva mnoho prostriedkov proti bolestiam a chorobám. Ďaleko v chudobnej Afrike žije biedny Lazar, ktorý trpí tak isto ako my, pretože nemá prostriedky aby im čelil.“
Tieto myšlienky ho priviedli k tomu, že ako tridsaťročný začal študovať medicínu. Keď o svojich plánoch povedal svojim priateľom a blízkym, strhla sa okolo neho hotová búrka. Jedni mu dohovárali, iní sa nad ním pohoršovali a boli aj takí, čo ho vyhlásili za blázna. Najviac s ním nesúhlasila jeho matka. S ňou sa po odchode do Afriky už nikdy viac nestretol...

50 rokov v Afrike
Po získaní titulu doktora medicíny odišiel v roku 1913 so svojou manželkou do osady Lambaréné vo francúzskej rovníkovej Afrike. Všetky peniaze, ktoré za celé roky svojej práce získal organovými koncertmi a predajom kníh, vložil do výstavby nemocnice v Afrike. Schweitzer čoskoro po príchode do Lambaréné pochopil, že Afričanov ožobračuje hlavne „biely obchodník“, ktorý im ponúka nepotrebné a škodlivé veci ako šminky, farbičky, tabak a alkohol, ktorého sa stali najväčšími otrokmi.
Počas prvých týždňov v Afrike ošetroval svojich pacientov v starom kurníku a všetky operácie robil pod holým nebom. Pomáhala mu jeho manželka a ako tlmočník jeden domorodec. Koncom roka 1913 sa mu podarilo získať niekoľko robotníkov, ktorí pri jeho chatrči postavili barak z vlnitého plechu. O vzťahu k domorodcom Schweitzer píše: „Ako sa správať k farebným? Mám sa k nim správať ako k seberovným, alebo mám vystupovať ako nadradený? Černoch je ako dieťa. Ani dieťa však nemožno vychovávať bez autority. Presadzoval som preto heslo: Som tvoj brat, ale tvoj starší brat.“
Keď v roku 1914 vypukla v Európe prvá svetová vojna, boli manželia Schweitzerovci prevezení do zajateckého tábora a neskôr do internačných táborov v Európe a činnosť lambarénskej nemocnice bola prerušená. Toto obdobie, ako napokon vždy, využil Schweitzer na činorodú prácu. Napísal dielo o kríze súčasnej kultúry, o jej úpadku, ktorý bol podľa neho pravou príčinou rozpútania vojny. V diele Filozofia kultúry píše: „Prišiel som na to, že svetonázor s kladným postojom k životu a morálka sú nerozlučne spojené!“ Schweitzer formuluje svoje ponímanie morálky a etiky lekára, biológa a teológa ako filozofiu úcty k životu. Táto etika zahrňuje všetko, čo má vyjadriť lásku, oddanosť, súcit, spolu prežitú radosť i túžby.
Po skončení vojny sa Schweitzerovci zotavili z útrap vojny a čas využívali na splatenie dlhov, ktoré si narobili v Afrike nakupovaním liekov a materiálu pre nemocnicu. Vďaka organovým koncertom, prednáškam z filozofie a teológie na univerzitách vo Švédsku, Francúzsku a Nemecku sa mohol Schweitzer v roku 1924 vrátiť do Afriky. Prednáškami o Lambaréné získal mnoho priateľov a prispievateľov, ktorí mu potom v Afrike finančne pomáhali. Po svojom druhom príchode do Lambaréné ho však čakal obraz biedy. Z nemocnice neostalo nič. Vlhký prales a domorodci urobili svoje. Bolo potrebné začať odznova.
Vybudovaním novej nemocnice sa Lambaréné stala svetovým pojmom, pojmom činorodého humanizmu. Keď sa po rokoch svetová verejnosť dozvedela o čudáckom „doktorovi z pralesa“ a začala sa spytovať, čo ho k tomu pohlo, Schweitzer odpovedal zakaždým výzvou: „Príklad nie je iba najlepším, ale priam jediným spôsobom, ako presvedčiť iných!“
Pri jednom zo svojich pobytov na Starom kontinente na jar 1932, v predvečer smutne známej fašistickej noci, márne zaprisaháva všetkých ľudí v mene ľudskosti. „Zostaňme sami sebou, zostaňme ľuďmi! Nebuďme robotmi, ktorí sa bezvýhradne podriaďujú vôli jedinca.“ Schweitzer veľmi zreteľne videl pohromu valiacu sa na Nemecko a nijako neskrýval svoj postoj voči fašizmu.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa situácia stala kritickou i v Lambaréné. Prejavil sa nedostatok potravín a nedostatok zdravotníckeho materiálu, no na povrch sa dostala hlavne otázka, či všetka táto práca má zmysel. Kým pár lekárov v pralese s maximálnym vypätím zachráni niekoľko životov, na druhej strane sveta atómová bomba za jednu sekundu zabije státisíce ľudí. Po chvíľach beznádeje v ňom zvíťazila nádej a pokračoval vo svojej vlastnej filozofii „úcty k životu“.

Dobrodinec alebo rasista?!
Po skončení vojny sa Európa začala zotavovať z hrôz, ktoré prežila. Najviac zo všetkého sa však potrebovala spamätať z úpadku morálnych hodnôt, ktorý bol príčinou miliónov mŕtvych na frontoch a v koncentračných táboroch. Mnohí začali s nádejou hľadieť na Doktora z Lambaréné. Jeho sláva sa začala šíriť rýchlosťou blesku. Stovky Európanov a Američanov sa začali hrnúť do Lambaréné. Dr. Schweitzer sa objavuje na titulných stránkach najväčších svetových novín a časopisov. Dokumentárny film o ňom získava Oscara. Všetko vrcholí v októbri 1953, keď mu Švédska kráľovská akadémia udeľuje Nobelovu cenu za mier. Aj napriek vysokému veku sa Schweitzer zasadzoval o riešenie celosvetových problémov. Roku 1957 vysiela rozhlasová stanica v Oslo Schweitzerovu „Výzvu k ľudskosti“, ktorá bola adresovaná vládam, aby zastavili pokusné výbuchy jadrových zbraní. V Afrike zatiaľ definitívne padá koloniálny systém, a černosi sa stávajú pánmi vo svojom dome. V tomto čase v roku 1959 odchádza Dr. Schweitzer poslednýkrát do Lambaréné. Chcel dožiť život tam, kde po celý čas bojoval a pracoval. Čakalo ho však trpké sklamanie. 60. roky priniesli miesto húfov obdivovateľov odrazu množstvo kritikov. Schweitzer a jeho dielo sú označované za posledný relikt imperialistickej európskej koloniálnej politiky voči Afrike. On sám musí čeliť obvineniam z paternalizmu, sexizmu a rasizmu! Kritici majú v rukách silné argumenty. O tom, že domorodcov považoval za deti, sme už hovorili. Ani po 40 rokoch nebol v lambarénskej nemocnici ani jeden čierny lekár. Lekármi sú väčšinou bieli muži, odborný zdravotnícky personál biele ženy, a len zopár „ošetrovateľov“ sú černosi. Tí nikdy nemajú prístup k bielemu pacientovi. Navyše i jeho spolupracovníci ho označujú ako „láskavého despotu“. Jeho rozhodnutia sú konečné, nediskutuje o nich, kritiku neprijíma. Aj keď sa ho v podstate nikto kritizovať neodváži. Nie zo strachu, ale z úcty. A tak sa až do jeho smrti ordinuje, ošetruje a operuje v starej drevenej nemocnici, pretože stavbu novej z betónu, tehál a skla odmieta. Napriek všetkým týmto faktom normálne mysliaci človek nemôže nazvať Schweitzera rasistom. Bol len človekom svojej doby - prvej polovice 20. storočia. Na obrovský rozvoj Afriky, ktorý prišiel neskôr, nebol jednoducho vôbec pripravený. A meniť myslenie 80 -ročného človeka je vlastne nemožné. Státisice Gabunčanov, ktorým Schweitzer pomohol či dokonca zachránil život, sú silnejším svedectvom, než akákoľvek ideológia, nech by to bola aj ideológia slobody a rovnoprávnosti čiernych Afričanov. Albert Schweitzer zostal verný svojjmu presvedčeniu o úcte k životu. Pomáhal, liečil, uzdravoval až do konca svojho života. Zomrel ako 90- ročný v roku 1965. Pochovaný je neďaleko svojej nemocnice. Jeho dielo v Lambaréné však žije ďalej.
Z knihy „Život a dielo“ spracovala Martina Fabianová