Cez letné prázdniny si dovolilo predsedníctvo zruženia DOM absolvovať zaujimavú cestu do krajiny, kde hovoria po slovensky (my však podľa nich hovoríme po slovački) – áno bolo to Slovinsko. A prečo krajina otrokov? Nuž preto, lebo dieťa sa v slovinštine povie otrok. Slovák tu má pri pohľade na informačné tabule pocit, že otrokárske zriadenie ešte stále neskončilo na smetisku dejín. Krajina to je však pekná, v istých charakteristikách až veľmi blýzka Slovensku. Sever lemujú vysoké hory – Julské Alpy (2814 m.n.m.) a na juhu sa zas môžte slniť na plážach Jadranského mora, či obdivovať krásy jaskýň, ktorých tu je požehnane.

Cieľom cesty bolo viac spoznať organizáciu Mladinski ceh v Ljubljane, prácu saleziánov v Slovinsku a vôbec iné mládežnícke organizácie v tejto krajine. Mladinski ceh je štruktúrou a cieľmi veľmi podobná DOM-ke, veľmi úzko spolupracuje so saleziánmi, pomáha pri organizovaní a financovaní mládežníckych aktivít. Bolo nám prezentovaných niekoľko aktivít tejto veľmi aktívnej organizácie, z ktorých nás veľmi zaujal tzv. „Bus veselja“. Je to autobus prerobený na „oratko“. Vo vnútri je stolný futbal, spoločenské hry, audio, video a niekoľko miest na sedenie. Súčasťou výbavy sú hokejbalové bránky, hokejky a bedmintonové rakety. Tento autobus má presne určené kde, v ktorý deň v týždni je a denne ho navštevuje okolo 60 mladých z okolia pôsobenia. Je to veľmi zaujímavá a účinná forma práce s mladými, vo svete známa pod názvom „Street work“. Nakoľko u nás takéto nič nie je, zaujímali sme sa i o možnosť vyslať zopár absolventov Školy animácie na „skusy“ do Slovinska.

Slovinci zdá sa používajú všetky možné dopravné prostriedky na svoju prácu. Ďaľším saleziánskym „centrom“ bol totiž železničný vagón, ktorý bol tiež prerobený na oratko umiestnené nie na stanici ale pozor – na lúke neďaleko panelákov. Bolo to jednoduché a lacné „postavenie“ vysunutého centra tento krát však už nie mobilného, kedže kolajnice nikam neviedli (žeby ich vytrhali indiáni?).

Ďalšou zaujímavou akciou bol detský tábor organizovaný saleziánmi. Bol to tábor pre deti z ústavov a z rozpadnutých rodín. Deti sú rozdelené do skupín, ale vo voľnom čase sa po tábore „potulujú“ animátori, ktorí sú zodpovední za jednotlivé sekcie. Jeden má na starosti futbalové ihrisko, iný priestor na hranie, atď. V praxi to znamená, že animátor, ktorý sa stará o gitaru, sa počas celého tábora nevenuje ničomu inému iba hraniu na gitare. Keď niekde viazne program, on „nabehne“ a má za úlohu „roztočiť“ to. Tiež tu je animátor – salezián, ktorý keď vidí, že niekto je opustený, alebo ho niečo trápi, nadviaže s ním nenútený rozhovor a snaží sa ho povzbudiť.

Videli sme tu ešte saleziánsku školu, školu animácie, ale stihli sme i výlet do Julských álp a niekoľko túr. Niektorí sme si neodpustili kúpanie v horských jazerách, dievčatá zasa slnenie pod slovinským slnkom. Návšteva mala pre nás význam hlavne z hľadiska rozbehnutia nových DOM-kárskych aktivít, ako už spomínaný street work, alebo organizácia spoločných výletov a táborov.

Richard Pospíšil