Otec biskup, Váš životný príbeh je dosť dramatický. Najprv kňaz, potom robotník, aktér podzemnej Cirkvi, politický disident, tribún revolučných dní, opäť kňaz a teraz pre zmenu biskup. Čo Vám pomáha zostať sám sebou na tejto životnej húpačke?

Predovšetkým je to moja viera. Nikdy som neodvodzoval svoj život od funkcií a služieb, ktorými som bol poverovaný, ale predovšetkým zo živej viery. Veď akonáhle sa človek začne iba schovávať za svoju funkciu a za svoje postavenie, tak je s ním koniec. Ja chcem len jednoducho napĺňať kresťanstvo, chcem byť dobrým kresťanom, a potom môžem byť aj dobrým biskupom.

Niekoľko rokov ste boli v redakčnej rade časopisu AD, určeného mladým veriacim v Čechách. Prežili ste s ním začiatky, detské choroby, rozkvet, ale aj jeho súčasné problémy. Čo by ste na základe tejto svojej skúsenosti mohli odporučiť Novým Dimenziám?

Je treba predovšetkým pravdivo pomenovať všetky problémy, ktorými žijú mladí ľudia. Je to niekedy nepríjemné, často sa pri tom objaví veľa zmätkov, občas aj nejaká chyba. Ale nebojte sa toho. Je vždy lepšie, keď mladí ľudia nájdu informácie o otázkach, ktoré ich pália, na stránkach kresťanského časopisu, než aby si hľadali informácie niekde inde. A hoci sa nie vždy podarí vystihnúť nejakú reportáž, alebo článok, aj napriek tomu by malo cirkevné vedenie zostať veľkorysé. Malo by mať na zreteli predovšetkým to dobro, aby mládež vôbec niekde dostala informácie, ktoré sa veľmi podstatne dotýkajú ich života, hodnôt a postojov.

Napriek tomu, že je česká spoločnosť v podstate ateistická, vo všetkých doterajších pravicových vládach bolo vždy dosť katolíkov, mnohí dobre známi z disentu (Benda, Kroupa, Pithart, Tigrid, Uhde). Zdá sa, že česká Cirkev sa dokázala lepšie pripraviť na časy demokracie ako slovenská. Aký máte recept na prípravu kvalitných veriacich ľudí do politiky?

Nepoznám na to recept. Ale mám k tomu vážnu pripomienku. Pravdou totiž je, že hoci tie minulé vlády boli vládami, kde bolo pomerne dosť katolíckych ministrov, tak doteraz nie je v Českej republike vyriešený vzťah Cirkvi a štátu. Takže aj keď väčšina z nich sú ľudia dobrí a čestní, bohužiaľ nenašli v sebe toľko sily a odvahy, aby dôraznejšie upozorňovali na túto otázku. Takže s tou prípravou na politiku to nie je tak dobré, ako sa to zdá pri pohľade zvonka.

pripravil Roman Tarina

Čo hovoríte na fakt, že na Feste v Žiline sa zišlo takmer 5 000 mladých ľudí, čo fakticky znamená, že tu bol každý tisíci občan našej krajiny?

Je to veľmi veľa. No nie je podstatná kvantita, ale kvalita prítomnosti. Mladí môžu vyžarovať energiu evanjelia. To je sila. Túto silu a energiu evanjelia chceme vyžarovať a komunikovať ako saleziánska rodina aj my.

Pochádzate zo západnej Európy, no zodpovedáte za postkomunistické krajiny Východnej Európy. Ako by ste porovnali tieto dve spirtuality?

Ťažko možno porovnávať. Situácia je v oboch častiach Európy dosť rozdielna. Na Západe je veľmi zložitá situácia pri ohlasovaní evanjelia. Tu u vás sa ešte dýcha čistý vzduch, ktorý dovoľuje rozprávať otvorene o evanjeliu. Verím, že to, čo sme my dnes prežívali tu v Žiline, môžeme prežívať aj s mladými na Západe. Sú potrebné vhodné ponuky z našej – saleziánskej strany. Takou ponukou je práve preventívny systém don Bosca, ktorý sa dá inplantovať do každej kultúry, teda nielen do Východnej, či Západnej Európy. Ba práve dnes sa zdá dôležitejším, ako kedykoľvek predtým. Táto pastorálna ponuka preventívneho systému dnes funguje v Rusku, v Afrike, prakticky v ktorejkoľvek časti sveta.

Vo vašom príhovore k mladým ste zdôraznili ako odkaz don Bosca najmä dve vlastnosti: radosť a solidaritu. Ako by ste to rozmenili na drobné?

Radosť sa vždy rodí, keď daruješ seba samého. Milovať zadarmo. Bez toho, aby si niečo očakával, alebo pýtal. A toto je vlastne časť evanjelia. Aj don Bosco to prebral práve odtiaľ. Ako každý svätý aj on sám je nové vydanie evanjelia. Ak naozaj tento dar seba samého je daný zdarma, potom prináša radosť. Solidarita? Evanjelium nás v dnešnej situácii úplne jasne vyzýva k prežívaniu solidárnosti. Evanjelium nás vyzýva, aby sme v každej krajine videli skutočnú situáciu. A nás saleziánov vyzýva, aby sme si všímali predovšetkým situáciu mladých: z čoho žijú, ako žijú aj v zmysle materiálnom, či ekonomickom. Veď musíme vedieť, čo potrebujú. Myslím, že nikto z mladých nemôže rásť v živote bez radosti a solidarity. Toto sú dva základné stĺpy pre ľudský a kresťanský rast. Práve toto posolstvo radosti a solidarity môžu mladí z tohto stretnutia roznášať ďalej. Dúfam, že sa im to podarí.

pripravil Roman Tarina a Jozef Gerber