V súčasnosti akoby sa na Slovensku strácal u mladých ľudí pojem spolupatričnosti a pomoci. Každý (česť výnimkám) sa snaží ísť za vlastnými cieľmi a zabúda na iných. A problémom je aj pomoc niekomu inému. Ešte tak niekomu blízkemu. Ale pomôcť cudzím to už je priveľa. A čo pomoc tým, ktorí sa nedokážu spočiatku postaviť na vlastné nohy? Na Slovensku už existuje viacero projektov zameraných týmto smerom. Pôsobia tu sestry Matky Terezy, ktoré sú zamerané hlavne pre dievčatá, ale aj starších ľudí, rôzne azylové domy, prejavuje sa už aj činnosť Slovenskej katolíckej charity. Ale všetky tieto projekty akoby zabúdali na mladých.

Na ceste medzi Topoľčanmi a Piešťanmi v jednom peknom údolí sa nachádza dedina Radošiná. Túto dedinu preslávilo sice Radošinské naivné divadlo, ale momentálne sa tam nachádza spoločenstvo, ktoré zaujalo viac, hlavne kvôli tomu, že ho vytvárajú mladí ľudia.

V roku 1993 sa v Nitre stretli Branko Tupy a lazarista Rudolf Priedhorský. Páter Rudolf mal skúsenosti z pastorácie, že mladí, ktorí po dosiahnutí 18 roku odchádzajú z detských domovov a podobných inštitúcií, nemajú kam ísť. Mnohí si síce zabezpečia budúcnosť, ale mnohí sa dostávajú do azylových domov, alebo ostávajú na ulici. Odtiaľ je už na skok do väzenia. Dospeli k presvedčeniu, že týmto ľuďom by bolo treba pomôcť. Preto založili spolu Komunitu Kráľovnej Pokoja. Členmi komunity sa stali laici, ktorí sa rozhodli pre službu lásky. Jej spiritualita vychádza zo života sv. Vincenta de Paul. Patrónmi sú aj sv. Ján Bosco a sv. Terezka Ježiškova. Otec kardinál Korec komunitu schválil a daroval jej kaštieľ s pozemkami v Radošinej. Postupne sa k nim pridali ďalší a pustili sa do práce. Začali obchádzať detské domovy a snažili sa zachytiť chovancov, ktorí práve z domovov odchádzajú. Po nasťahovaní sa do Radošinej, začali obnovovať kaštieľ. Neskôr obrábali pozemky v jeho okolí a založili menšie hospodárstvo. Postupne k nim prichádzali ďalší a v súčasnosti v kaštieli žije okolo 20 chovancov. Sú medzi nimi takí, ktorí toho prežili veľmi veľa. Bývalí bezdomovci, závislí na alkohole,… Po skončení rekonštrukcie by v kaštieli malo bývať 25 chovancov a 10 členov komunity. V budúcnostikomunita plánuje zriadiť podobné zariadenia v každej diecéze Slovenska.

Život v kaštieli sa začína ráno o šiestej. Pravda len pre členov komunity, ktorí majú spoločné modlitby. Ostatní vstávajú o siedmej. Po modlitbách a raňajkách sa začína pracovný deň. Práce je naozaj dosť. Na poli, pri obnove kaštieľa, v kuchyni… Pracujú až do 15:30. Potom majú voľno, ktoré využíva každý po svojom. Spolu navštevujú plaváreň, pomáhajú ľuďom v dedine, ale sa aj zabávajú ako iní mladí ľudia. Jednoducho žijú si ako v jednej veľkej rodine. To je aj cieľom komunity. Ďalšími cieľmi je výchova k zodpovednosti a k láske.

Chlapci sa sem môžu dostať rôznymi spôsobmi. Prvým spôsobom je, že sa ozvú komunite vychovávatelia z detských domovov, alebo zo škôl a odporučia im niektorých chovancov. Ďalšia možná cesta dostať sa do opatery spoločenstva je, že samotný chlapec vyhľadá člena a požiada o prijatie. Po prijatí sa musí prispôsobiť určitým pravidlám života v spoločenstve, ale kedykoľvek ho môže opustiť. Nie je členom komunity. Podieľa sa na jej rodinnom živote. Musí sa zúčastňovať na spoločných modlitbách, ruženci, sv. omši a práci. Svojou prácou si zarába na stravu a ubytovanie no i na svoju budúcnosť. Časť prostriedkov, ktoré si zarobí ide na stavebné sporenie, ktoré po opustení kaštieľa môže využiť. Treba však pripomenúť, že títo mladí ľudia sú často mentálne narušení, neschopní života v našej „džungli“ 20. storočia. Mnohí prežili v detstve traumu, ktorá v nich zanechala stopy. Iní si po rokoch strávených v detskom domove nedokázali ani natrieť chlieb, či postarať sa o svoju bielizeň. Dalo by sa povedať, že Radošiná je miesto „ďalšej šance“ na vstup do života. Akoby volala: „Ak hľadáš pokoj, lásku a priateľov príď k nám! Dáme ti šancu. Ak chceš, ostaň pri nás, alebo si tu na chvíľu oddýchni, načerpaj silu pre život a potom posilnený zaklop na dvere života, že sa hlásiš o svoje miesto.“

Tu sa mladí snažia pomôcť opusteným rovesníkom. Mnohokrát však narážajú na ťažko riešiteľné problémy. Najväčším z nich sú financie. Pomáha im ho riešiť Krajský úrad v Nitre, Biskupský úrad Nitra a niektorí sponzori. Niečo získavajú aj z vlastných polí, ktoré obrábajú. Stále však financie chýbajú.

Čo dodať na záver? Je dosť zarážajúce, že organizácie, zamerané na výchovu, sa venujú mladým len do istého veku. Čo potom? Dokáže sa mladý človek presadiť v živote? Tí, ktorí majú silné rodinné zázemie to dokážu ľahšie. Avšak tí, ktorí sa v minulosti nestretli s láskou a pochopením, sú toho sotva schopní. Pre nich bude druhým domovom ulica, krčma...

Peter Pašut

hfoto: Martina Fabianová