Andrej Ricardi, zakladateľ Komunity sv. Egídia, o sebe tvrdí, že je „synom šesťdesiateho ôsmeho roku“. Po 30 rokoch od začiatku pôsobenia Komunity v Ríme vám chceme predstaviť jej históriu. Históriu komunity, ktorá priniesla do mesta svojským spôsobom spiritualitu a službu chudobným.

Myšlienka, ktorá mení svet

„Cítil som, že bolo treba zmeniť človeka. Zmeniť seba samého,“ hovorí A. Ricardi. „ Ale ako? Jedna z tém, ktorá v škole najviac rozohnila diskusie, bola Cirkev. Pri ktorejsi z týchto diskusií ma zaujala jedna myšlienka. Tá myšlienka sa dala vysloviť jednou jednoduchou vetou - Znovu vychádzajme z evanjelia. V tom čase som s vytrvalosťou začal čítať evanjelium a potom celú Bibliu. Ale neustále som si udržiaval určitý odstup od Cirkvi. Bola to táto stará kniha, Božie slovo, ktoré mohlo dovoliť, aby sa človek zmenil. Vedel som, že ak zmeníme človeka, môžme urobiť revolúciu. Iba noví ľudia môžu stvoriť nový svet.“ Mário Marazziti, Andrejov dlhoročný priateľ, hovorí: „Otázka nebola postavená – „Ako zmeniť spoločnosť?“, ale – „Čo žiada evanjelium, aby sme zmenili v nás, aby sme mohli zmeniť svet?“ Evanjelium znamenalo znovu objaviť Ježiša. Boha, ktorý je láskavý, ale aj náročný. Objaviť teda centrálne miesto Božieho slova v našom živote a dlh voči chudobným, ktorý nám Božie slovo pripomína.“ Andrej ďalej spomína: „V tom čase som dal dohromady skupinu študentov. Po prvýkrát sme sa stretli v oratóriu Nového kostola a dali sme si meno Komunita. Naša Komunita bola založená na evanjeliu, otvorená pre všetkých a solidárna s chudobnými. To bolo moje obrátenie. Prechod z radikálne individualistickej existencie k spôsobu života, kde je základom spolupatričnosť a prijatie zodpovednosti voči druhým. Prvé stretnutie v miestnostiach Nového kostola malo ako tému uvažovania samotu. Ako vyjsť zo samoty a objaviť druhých.

Chatrče a chlapci z nich

Spoznať svet chudobného predmestia. Chatrče, chlad zimných mesiacov, námaha nájsť si prácu, vôna rajčinovej šťavy pripravovanej vonku… Andrej spoznal kňaza, ktorý pracoval medzi týmito chudobnými ľuďmi na okraji Ríma pri ceste, ktorá viedla k moru. A tam obavil predmestia. Svet chudoby a ľudí vylúčených zo spoločnosti. „Toto bol Rím predmestia, ktorý som poznal iba z počutia. Odtiaľ pocháchali ženy, ktoré pracovali v domácnostiach. Pracovali v našich vznešených častiach mesta. Tretí svet bol veľmi blízko nás.“ V jednom predmestí, Primavalle, Komunita založila svoje sídlo. Práca dobrovoľníkov medzi chudobnými začala naberať konkrétnu podobu. Navyše si všetky náklady financovali sami. Podujali sa učiť deti týchto emigrantov, ktoré nehovorili po taliansky, a preto mali so školou problémy. „Brali sme chlapcov, ktorí odchádzali zo škôl, pretože viackrát prepadávali a pomáhali sme im v učení. Tak začali chodiť k nám.“ Cítili sme, že treba pracovať ešte viac. Žiť s chudobnými v chatrčiach, budovať spolupatričnosť. Preto začali vznikať komunity aj na perifériách. Medzi ich členmov sa okrem mladých dobrovoľníkov zaradili aj robotníci, mladí nezamestnaní i ženy.

Zrodil sa svätý Egídius

Andrej podstúpil a úspešne zdolal maturitnú skúšku, po ktorej sa zapísal na právnickú fakultu. „Myslel som, že by sa právo mohlo ukázať potrebné pri práci s chudobnými.“ Vidiac ho vracať sa s knihami serióznej náboženskej literatúry sa otec, prezident banky, hneď spýtal matky, či sa Andrej nechce stať kňazom. Manželka pokrčila plecami. Rodinná klíma bola tolerantná, ani príliš náboženská, ani príliš laistická, ani antiklerikálna. Periféria města bola a je opísaná novinami a televíziou ako miesto prostitútok, zlodejov. Títo naozaj existujú. Ale veľký zástup ľudí z rímskej periférie vytvárali tmavé tiché postavy roľníkov z Calabrie, zo Sicílie a z Abruzza. Na konci šesťdesiatych rokov bolo tých, čo bývali v chatrčiach, bolo viac-menej 100-tisíc. Obyvateľov prímestských štvrtí a panelákov asi 600-tisíc. To bol svet chudobných, na ktorých sa Komunita stále viac viazala. Medzi katolíkmi sa rozšírila pozornosť na periférie mesta. Cítili potrebu Cirkvi, ktorá by bola prítomná medzi chudobnými, a ktorá by bola Cirkvou chudobných. V Komunite sa ľudia vymieňali. Boli takí, čo prichádzali a iní zase odchádzali. Andrej si spomína: „Nebol medzi nami žiaden kňaz. Až v roku 1973 prišiel prvý kňaz natrvalo. Volal sa Vincezo Paglia. Jeho prítomnosť medzi nami zohrala dôležitú úlohu. Bol kaplánom jednej farnosti na periférii. Mladý a inteligentný kňaz, ktorý si kládol mnohé otázky, chápal týchto mladých, ktorí chceli nájsť nový spôsob, ako prežívať patričnosť k Cirkvi.“ V určitom momente pocítila Komunita potrebu mať pevné miesto v meste, kde by sa mohla stretávať, aby zjednotila ľudí pracujúcich v rozličných zónach sídlisk. V tom čase už boli prítomní v desiatich sídliskách, kde sa pracovalo v obyčajných domoch. Od príchodu Vincenza sa slávievala aj sv. omša. Vtedy sa začala prejevovať potreba mať jedno trvalé sídlo. Na jeseň roku 1973 sme sa dozvedeli, že v centre Ríma, v starom ľudovom sídlisku na Trastevere, bol jeden opustený kláštor. Patril štátu a Komunita sa tam nasťahovala. Až päť rokov potom sa im podarilo prenajať si ho. Bol to karmelitánsky kláštor s malým kostolíkom zasväteným sv. Egídiovi. Preto Komunita zmenila meno na Komunita sv. Egídia. Toto sídlo sa stalo miestom stretnutí pre skupinky roztrúsené po celom meste. „Sv. Egídius“ sa po určitom čase vyformoval na komunitu laikov, ktorí viedli normálny život ako všetci ostatní, ale cítili sa „pokúšaní Evanjeliom, provokovaní k veľkodušnosti“. V srdci obytnej časti Trastevere sa nachádza i prastará bazilika zasvätená Panne Márii. Komunita sa modlievala v kostolíku sv. Egídia, ale občas používala i Baziliku. Zohnala aj väčšiu jedáleň pre chudobných, ktorá sa stala miestom stretania, výmeny informácií a poradenskej služby pre rodiny s ťažkosťami. „V deň Vianoc po liturgii eucharistie ponúkame veľký obed v bazilike iskriacej od slávnosti, na stolíkoch z trasteverských reštaurácií. Prichádzajú sem osoby, ktoré pravideľne navštevujú našu jedáleň, ale na Vianoce sú pozvaní tiež bezdomovci, cigáni, tí čo žijú sami, chudobní, chorí na AIDS a starí. Vianoce sú ťažkým dňom pre toho, kto je sám a chudobný. Prichádza asi tisíc osôb a všetko je pripravené veľmi ľudsky, aby mohli pocítiť našu srdečnosť.„ Po týchto slovách Andrej komentuje: „Eucharistický stôl a stôl s jedlom pre chudobných: to je Cirkev.“

Monsignor Martini v dome pre chudobných

V roku 1975, keď je ešte rektorom známeho Biblického inštitútu (pozn. preklad.: „Biblikum“ – vedené pátrami Jezuitmi) sa Carlo Maria Martini stretne s don Vincenzom Pagliom a pýta sa ho: „Chcel by som urobiť niečo pre chudobných. Všade ma volajú, aby som prišiel porozprávať o evanjelizácii a o práci na ľudskom progrese. Ale mne toto nestačí.“ Tak večer čo večer Martini začína navštevovať kostolík sv. Egídia.Don Paglia sa stará o jedného chorého, ktorý býva sám bez pomoci na ulici Via del Moró. Rektor Biblica sa oblečie do „civilu“ a ide ho opatrovať ako hociktorý iný dobrovoľník z Komunity. Umýva taniere, zem, upratuje izbu. Ako pracuje trpezlivo počúva výstrelky starkého proti Cirkvi a kňazom bez toho, aby odpovedal. Martini sa stane členom Komunity a zúčastňuje sa kázaní evanjelia núdznym z periférií. Každú nedeľu celebruje sv. omšu v jednej ex-pizzerii. Tvrdí: „Je to Cirkev, ktorá skutočne začína od začiatkov, v chudobe týchto ľudských situácií, ale tiež s entuziazmom prvých kresťanov.“ V roku 1980 bol zvolený za arcibiskupa Milána. Po 22 rokoch si arcibiskup a kardinál Martini spomenul na tie dni a napísal do knihy Andrea Riccardiho túto reflexnú spomienku: „Spomínam si, ako som v sedemdesiatych rokoch chodil po uliciach Trasteveru a rozmýšľal som nad vtedy existujúcimi ťahanicami (po II. Vatikánskom koncile) medzi tými, čo uprednostňovali prácu pre chudobných, aby transformovali spoločnosť a medzi tými, čo naopak podčiarkovali modlitbu a duchovnosť. Hovoril som si: musí existovať spôsob, ako by sa dali obe zjednotiť. A hľa, zatiaľ čo som premýšľal, videl som jedného mladíka, ktorý si niesol pod pazuchou Bibliu. Povdal som si: „Tu musí byť niečo zaujímavé.“. Vtedy sa mi to nepodarilo odhaliť. Videl som iba, ako zmizol za jednými dverami… Bolo to o nejaký ten mesiac neskôr, keď som vošiel tými dverami do Komunity sv. Egidia a vyzvali ma, aby som si ju pozrel. Odvtedy hodnotím pozitívne túto životnú syntézu, ktorá dáva primát Bohu, modlitbe a počúvaniu Božieho slova, ale súčasne nezanedbáva ani konkrétnu a účinnú prácu medzi chudobnými a pozorné štúdium spoločnosti i jej problémov.“ Bolo to naozaj ovocie koncilovej obnovy, ktorá sa pomaly začala uskutočnovať. Postupne sv. Egidio rozšírilo svoje vlastné činnosti: ekumenický dialóg, prácu pre pokoj, sledujúc úvodnú myšlienku, ktorú som pred rokmi mohol vyjadiť týmito slovami: "Tu sa naozaj modlia, tu sa Sv. písmo berie vážne, tu sa chudobní berú vážne." Aj Andrej Ricardi uvažoval nad cestou, ktorú spravila Komunita sv. Egidia a 30 rokov od jej začiatku syntetizuje cieľ Komunity do troch viet: "Navrátiť človeku mesta, ktorý je dieťaťom náhlivosti, stresu a hluku význam modlitby a ticha. Naučit laika, ktrorý je ponorený do materiálneho sveta počúvať Božie slovo. V každodennom živote nájsť priestor pre spolupatričnosť s chudobnými."