JEDNA ŽENA mi nadlho vniesla poriadny nepokoj do duše. Ona ma ani nepozná, ale neustále sa mi motá do vecí. Máme veľmi málo spoločného. Je to stará žena. Albánka, ktorá vyrástla v Juhoslávii, rímsko-katolícka mníška, ktorá v biede žije v Indii. Nesúhlasím s ňou v základných otázkach okolo kontroly pôrodnosti, miesta žien vo svete a v Cirkvi a hnevajú ma jej naivné vyhlásenia o tom, „čo chce Boh“. Tá žena stojí medzi rozpornými názormi a silami, ktoré utvárajú osud ľudstva. Doháňa ma k šialenstvu. Rozruším sa, kedykoľvek počujem jej meno, čítam si jej slová alebo vidím jej tvár. Ja o nej nechcem hovoriť.V ateliéri, kde pracujem, je umývadlo. Nad umývadlom je zrkadlo. Každý deň sa na tomto mieste niekoľkokrát zastavím, aby som sa dal do poriadku a pozrel sa na seba do zrkadla. Vedľa zrkadla je fotografia tej znepokojujúcej ženy. Vždy, keď sa do zrkadla pozriem na seba, pozerám sa tiež do jej tváre. V tej som toho uvidel viac, než dokážem vypovedať; a vďaka tomu, čo vidím, chápem viac, než môžem vypovedať.Fotografia je z desiateho decembra 1980 z Osla v Nórsku. Stalo sa tam toto: „Malá zhrbená žena vo vyblednutom modrom sárí a zošľapaných sandáloch prevzala cenu. Z rúk kráľa. Cenu financovanú z odkazu muža, ktorý vynašiel dynamit. Vo veľkej honosnej sále, plnej zamatu, zlata a krištáľu. Obklopená vznešenými a slávnymi ľuďmi v slávnostných čiernych oblekoch a elegantných róbach. Prizerajú sa bohatí, mocní, vynikajúci a talentovaní ľudia tohto sveta. A tam uprostred všetkého diania je drobná žena v sárí a sandáloch. Matka Tereza z Indie. Služobnica chudobných, chorých a umierajúcich. To ona preberá Nobelovu cenu mieru.Nijaký šach ani prezident, kráľ, generál, vedec či pápež; nijaký bankár, nijaký kartel ani obchodná či ropná spoločnosť, ani ajatolláh nemajú v ruke kľúč k takej moci ako ona. A nikto nie je taký bohatý. Pretože ona má nepremožiteľnú zbraň proti zlu na tejto zemi – láskavé srdce. A tiež má nesmierne bohatstvo tohto života – bohatstvo súcitnej duše.Presekať sa krovím nenapraviteľného cynizmu a mať na to jediný nástroj – neústupnú lásku; ukázať cestu ako liečiť rany ľudstva; previesť príbeh milosrdného samaritána do reality; a žiť tak pravdivým životom a žiariť z postranných uličiek Kalkaty – to všetko si vyžaduje odvahu a vieru, ktoré si v sebe nepriznáme, ale bez ktorých nemôžeme žiť.Nepoznám jej jazyk. A napriek tomu ku mne hovorí jej život veľmi jasne. Mám pocit, že ma karhá a zároveň ma žehná. Neverím, že na tomto svete jeden človek veľa dokáže. A predsa tam v Oslo stála a pôsobila na okolitý svet. Neverím v jej Boha. Ale zahanbuje ma sila jej viery. A verím v Matku Terezu.December v Oslo. Posolstvo svetu v čase Vianoc je posolstvom pokoja. Nie pokoja dieťaťa, ktoré kedysi dávno spalo v jasličkách. A už vôbec nie pokoja, ktorý si spájame s výdatnou večerou a „šlofíkom“ pri krbe dvadsiateho piateho decembra. Ale pokoja nezlomného, vitálneho a životodarného, ktorý vychádza z pozoruhodného gesta, aké jedna prostá žena vo vyblednutom sárí a odratých sandáloch v ten večer urobila. Pokoj duše, ktorý vychádza z poriadneho kusa práce.O niekoľko rokov neskôr na veľkej konferencii kvantových fyzikov a mystikov rôznych náboženských smerov v hoteli Oberoi Towers v Bombaji som tú tvár uvidel znovu. Stál som pri bočných dverách v hotelovej hale a zrazu som zacítil, že niekto je vedľa mňa. Stála tam ona. Sama. Prišla prehovoriť na konferenciu ako hosť. Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Ešte dnes vidím jej tvár.Vyšla na tribúnu a posunula tému rokovaní z intelektuálneho bádania k morálnej aktivite. Znudenému publiku pevným hlasom povedala: „Nemôžeme robiť veľké veci, iba malé veci s veľkou láskou.“Rozpory medzi životom a vierou sú u nej, na rozdiel odo mňa, zanedbateľné. A zatiaľ čo ja sa borím s pocitom márnosti nad bezmocnosťou jedinca, ona rovno začne svet meniť. Zatiaľ čo ja túžim, aby som mal viac prostriedkov a väčšie možnosti, ona využíva to, čo má, a robí, čo v danom okamihu môže.Znepokojuje ma, vyvádza z rovnováhy, zahanbuje. Čo to je – čo ona má a ja nie?Ak niekedy bude skutočný pokoj na tejto zemi, raj pre ľudstvo, bude to zásluhou žien, ako je Matka Tereza. Pokoj nie je niečo, po čom túžite, ale niečo, čo vytvárate, na čom pracujete, čo ste a čo rozdávate.

-koniec-