Časopisov pre mládež existuje nečakane veľký výber. Pripomeňme len niektoré z nich ako napr. Bravo, BravoGirl, Dívka, Pop Life a české Já a Ty či Čágo belo atď. Viac ako nejaký mládežnícky štýl či výchovný tón odlišuje tieto časopisy výber tém: pop-kultúra a pop-partnerské vzťahy. Ich úspech je daný týmto rámcom. Tým nechcem nijako znižovať redakčné úsilie tvorcov spomenutých časopisov. Je obdivuhodné, koľko hviezd a hviezdičiek dokážu vtesnať na stránky Brava, či koľko pozitívnych odporučení sa objaví v Desateru šílenců od Terezy Pergnerovej v časopise Čágo belo. Tak či tak, Bravo a spol. čítajú ľudia preto, aby vedeli, „o kom sa hovorí“, „ako sa hovorí“ a prípadne správne opisovali „historky z postele“. Teda z dôvodov navlas rovnakých ako ľudia čítajú väčšinu iných časopisov.

A čo AD či Skaut Junák?

Logicky vzaté, časopisy ako AD, Skaut Junák alebo Nezbeda sa musia v tomto ringu strácať už iba preto, že vyťahovať sa ich obsahom je nudné. Ich tvorcovia to vedia veľmi dobre, preto tak často poukazujú na jedinú možnú alternatívu: na čírosť svojho obsahu. Obhajujú sa jedinečnosťou posolstva periodika, ktoré je nadmieru potrebné.Časopis číreho obsahu, aspoň v bežnom chápaní, predstavuje skôr revue, kde šéfredaktor súhlasí so všetkým a garantuje pravdivosť každej vety. To nemožno dosiahnuť inak ako písaním o osvedčenom. Otázky, ktoré sa vzpierajú hotovým odpovediam, treba písať s bodkou miesto otáznika. Taká revue však ťažko môže mať vyšší náklad než jeden, dva tisíce. Ak ostanú pri tejto vízii, majú tieto „listy gurua“ budúcu cestu vytýčenú... Bez výraznej dotácie zaniknú.Zachrániť vyšší náklad a pritom i tvár časopisu však znamená vzoprieť sa jednosmernej koncepcii „výchovy cez médiá“ a odvážiť sa i k mnohoznačnostiam výpovedí uverejnených v dvoch odborných stanoviskách, ktoré nie sú zlučiteľné. Odvážiť sa tápať pri formulovaní sotva sa rodiacich otázok, veriť, že pravda sa svojím spôsobom nachádza v dialógu možno práve v časopise...Vo svojich dôsledkoch však podobné úvahy spochybňujú celú kategóriu „časopisov pre mládež“ ako časopisov výchovne polopatistických.

Sú časopisy pre mládež vôbec potrebné?

Asi každá mladá generácia sa v labyrinte informácií orientuje lepšie než ich otcovia. Trénovaní školskými povinnosťami žiadajú viac podrobností, presnejšie odôvodnenia ako unavení dospelí. Hľadanie životných istôt predchádzajúce fakty len posilňuje. Už mnohokrát som sa presvedčil o neoprávnenosti obáv niektorých inak rozumných osobností, že AD zachádza do prílišných podrobností. Naopak, okrajové fakty sa neskôr často stali témou študentských diskusií.Podobné zistenia samozrejme kladú nečakané nároky na redaktorov. Nejde o to utrúsiť nejakú tú „múdrosť psíkom“, je nevyhnutné vystaviť sa nevyberanému dialógu, tvoriť rovnako kvalitné články, aké by obstáli v náročných nemládežníckych periodikách. Orieškom potom je zdôvodniť mladým schopným novinárom, že majú pracovať v malom neperspektívnom časopise, hoci by sa určite presadili v nejakom celorepublikovom médiu. Zdôvodňujú to (mladí novinári, pozn. prekl.) jednoducho: tí, ktorí čítajú a sú ochotní utrácať za čítanie, sú tiež vo veľkej miere schopní dešifrovať kresťanský kontext článkov v normálnej tlači.Iste na tom niečo bude. Už preto, že sa podobné úvahy ozývajú opakovane už od II. vatikánskeho koncilu a snáď i predtým. V oboch prípadoch je však zaujímavé pokúsiť sa sformulovať aspoň niektoré z otázok „mladej generácie“.

Čo tých mladých vlastne bolí?

Veľa psychológov sa zhoduje v tom, že dospievajúcich chlapcov najviac trápi, či sa dokážu presadiť v zamestnaní, dievčatá sa obávajú, či nájdu niekoho, kto by ich mal rád a koho by mali rady ony. Už na druhom mieste sa ale objavuje potreba vysporiadať sa so svetonázorovými postojmi rodičov, prípadne nájsť svoju vlastnú cestu v spojení s nejakým filozofickým či náboženským smerom. Pripomeňme, že práve medzi pätnástimi a sedemnástimi rokmi sa zväčšuje záujem o kresťanstvo natoľko, že je to očividné i zo sociologických štúdií. (Na ďalších miestach sa objavuje bývanie, škola, finančné problémy atď.) Všetky spomenuté otázky však bytostne súvisia s medziľudskými vzťahmi. Časopisy môžu k riešeniu podobných problémov prispieť iba druhotne, ako inšpirácia či na lepšiu orientáciu pre mladých i pre tých, čo o nich majú záujem. Nikdy však nenavrhnú najlepšiu alternatívu riešenia ich vlastných problémov, ani za nich nepreberú zodpovednosť.Časopisy, a platí to i o médiách všeobecne, jednoducho nemôžu zastúpiť výchovu či formáciu v rodine, v škole, v partii, v cirkvi a v spoločnosti vôbec. Môžu však napomôcť zdravej sebavýchove (v prípade časopisu pre mládež) zrozumiteľnou reflexiou najrôznejších aspektov sveta, v ktorom sa čitatelia pohybujú. V uvádzaní mladých do širších súvislostí sú naopak médiá, a predovšetkým tie tlačené, ktoré môžu ísť do väčších podrobností, nezastupiteľné.

Josef Beránek , šéfredaktor ADPerspektivy, august 1997