Keď pred dvoma rokmi na XI. Svetovom dni mládeže na Filipínach Sv. Otec vyhlásil za miesto ďalšieho stretnutia Paríž, mnohí stŕpli. Po Buenos Aires, Santiago de Compostela, Czenstochovej, Denveri a Manille, kde Svetové dni boli mohutnou manifestáciou vernosti Sv. Otcovi, hrozil vo Francúzsku pravý opak. Ako to nakoniec dopadlo?

1 svetový deň = 11 obyčajných dní

Divná je to rovnica, ale vo Francúzsku platila. Domáci organizátori sa rozhodli túto udalosť koncipovať veľkolepo a dať možnosť všetkým mladým pútnikom spoznať v prvej etape kúsok zo svojej nádhernej krajiny a života jej obyvateľov, pričom druhá etapa patrila Parížu, jeho spoznávaniu, mládežníckemu festivalu a samotnému stretnutiu so Svätým Otcom. Preto vic ako 60 autobusov zo všetkých kútov Slovenska štartovalo už v stredu 13. 8., aby sa po 20 a viachodinovej ceste, zastavili v sídle niektorej z francúzskych diecéz.

14. až 17. 8. Spoznávame francúzsky „vidiek“

Náš autobus (na slovenské pomery dosť kozmopolitný. Bol zo Spišskej Novej Vsi, ale nechýbali v ňom ani Zvolenčania a Bratislavčania) zastal 14. 8. o 15 h v 120–tisícovom meste Besancon. Je to hlavné mesto dištriktu Franche–Comté, rozkladajúcom sa vo východnej časti Francúzska na hraniciach zo Švajčiarskom. Samozrejme je aj sídlom diecézy. Tu nás privítali organizátori, dostali sme tašku s propagačnými materiálmi (turistické vo svetových jazykoch, materiály o SMD iba vo francúzštine), prezreli sme si mesto (sprevádzali nás sprievodcovia v ruštine, angličtine a nemčine) a o 16 h. sme sa zišli v parku na privítacom ceremoniáli. V tejto diecéze privítali mladých zo 14 krajín všetkých kontinentov (včas stihla dôjsť asi polovica). Zo Slovenska to bolo 7 autobusov. Po privítaní miestnym biskupom nasledovala „liturgia", slávnosť svetla, ohňa a soli. Po nej si jednotlivé výpravy podelili zástupcovia dekanátov a odviedli „svoje" autobusy do sídiel dekanátov. Náš autobus a ešte jeden litovský skončili v mestečku Luxeuil. Už po ceste zavládla menšia panika, keď sme sa dozvedeli, že budeme bývať v rodinách po jednom. Miestne rodiny prejavili totiž taký záujem, že aby sa dostalo na každú, neostávala iná možnosť. Zmierení s touto „katastrofickou" víziou (už dopredu sme vedeli, že Francúzi a cudzie jazyky neidú veľmi spolu dokopy) sme sa ocitli v miestnom pastoračnom centre, kde nás čakal ďalší šok. Čakala na nás asi stovka ľudí. Rozdelenie do rodín prebiehalo asi takto: 100 Francúzov, 40 Slovákov a 30 Litovcov vytvorilo kucapacu, v ktorej sme sa my, hostia snažili nájsť francúza, hostiteľa, ktorý drží v ruke menovku s naším menom. Nechýbali kuriózne momenty ako napríklad v mojom prípade, keď moja hostiteľka očakávala podľa tvaru mena dievča, a zrazu sa k nej začal hlásiť metrákový Slováčisko. Po 40 minútach mali všetci svojich hostiteľov a okolo krku šerpu v jednej zo štyroch farieb. To boli symboly farností. Opäť sme sa „potešili", že do našej farnosti Fougerolles ideme „až" 4 Slováci. Keďže chýry neklamali a z nás tiež nikto po francúzsky nevedel, začali prvé komunikačné pokusy. Prebiehali na báze útlej informačnej brožúrky, ktorú sme všetci dostali v autobuse a obsahovala asi 100 základných francúzskych slov a spojení. V drvivej väčšine prípadov boli ako prvé použité tieto zoskupenia slov: dobrý deň, volám sa …, som hladný, sprcha a spať. Počas nasledujúcich 3 dní sme mali možnosť spoznať život vo francúzskych rodinách (spojený s niekoľkými výletmi), spoznať okolie Luxeuile (jeden deň sme mali spoločný autobusový výlet), zažiť krásnu spoločnú nedeľnú svätú omšu, ktorá bola skutočne vyvrcholením týždňa nielen pre nás mladých, ale aj pre celý dekanát. Nechýbali spoločné pikniky a veľká zábava s táborákom, opekaním, bohatým pohostením, zábavným programom (naši východniari sa v ňom prezentovali ako vynikajúci speváci), súťažami aj s ohňostrojom. Francúzi sa prejavili ako veľmi štedrí hostitelia. Veď rodiny platili náš pobyt u nich a farnosti (a teda opäť naši hostitelia ako farníci) všetky spoločné akcie. Komunikačné ľady sa väčšinou lámali použitím našej brožúrky, anglicko-francúzskeho slovníka (väčšina Francúzov vo svojej mladosti nejaký rok-dva angličtiny absolvovala) a pera s papierom (ono tie anglické a francúzske slovíčka sa síce úplne inak vyslovujú, ale veľakrát veľmi príbuzne píšu), ktoré tí, čo vedeli iba po slovensky, využívali na kreslenie obrázkov. Na rozdiel od Francúzov, naši litovskí súputníci až takú komunikačnú ochotu neprejavili, po anglicky veľmi nevedeli a po rusky sa baviť nechceli. Škoda. Litovčanky sú totiž veľmi pekné. Keď sme pondelok 18. 8. skoro ráno odchádzali do Paríža, nechýbali pri rozlúčkach slzy a mnohí si odnášali domov pozvania aj na ďalší rok.

14. 8. cesta do Paríža

Ako sa s nami diecéza Besancon zvítala, tak sa s nami aj rozlúčila. Všetky výpravy, ktoré prežili 4 dni v tejto diecéze, sa spolu opäť stretli v dedinke Arc-et-Senans, kde je historický areál kráľovského solivaru. Tentokrát už všetci boli komplet, navyše pribudli aj francúzski mládežníci z tejto diecézy. Písali sme odkazy 3. tisícročiu, ktoré tu zakopú do studne a otvoria ju až na Silvestra 1999. Porozprávali sme sa o tom, čo nám dal pobyt v ich diecéze. Bola možnosť vidieť múzeum solivaru, vynikajúce múzeum využitia plastov a tiež možnosť zúčastniť sa moderovaných diskusií na rôzne témy. Nasledovala bohoslužba slova, rozlúčka miestneho otca biskupa a štedré pohostenie. Popoludní sme konečne vyrazili smerom na Paríž. Okolo 22 h. sme dorazili na zberné miesto, letisko asi 120 km od Paríža. Tam sme dostali identifikačnú kartu so všetkými potrebnými údajmi, ktorí sme celý týždeň nosili na krku, „električenku" (či lepšie povedané voľný lístok na dopravu v Paríži, električky tam totiž nie sú) na všetky druhy dopravy do vzdialenosti 100 km od Paríža, mapu Paríža s trasami metra, potrebné policajné informácie, 300–stranového sprievodcu pútnika na SDM (anglicky alebo poľsky) a Lukášovo evanjelium. Francúzi nás skutočne vybavili vynikajúco, len škoda, že sprievodca pútnika, v ktorom boli všetky potrebné informácie, bol bez ohľadu na jazykovú mutáciu z 2/3 písaný po francúzsky … Asi pol hodinu po polnoci sme sa dostali do mestečka Colummieres (asi 80 km od Paríža), ktoré sa malo stať naším domovom na najbližší týždeň. Tu vypukla takmer revolúcia, keď sme sa dozvedeli, že opäť máme bývať v rodinách. Po hodinovom nočnom dohadovaní sa s francúzskymi organizátormi (obdivujem ich trpezlivosť, lebo za tento chaos zodpovedali slovenskí organizátori z KBS) sme nakoniec predsa len zakotvili v rodinách. Tentokrát našťastie po 4 až 6 do 1 rodiny. Ako sa neskôr ukázalo, nič lepšie nás nemohlo stretnúť.

Paríž, sladký Paríž…

Paríž ponúka svojim návštevníkom toľko možností ako žiadne iné mesto na svete. Či už sú to nádherné múzeá ako Louvre, Versailles, galéria Lafayette, stavby ako Eiffelova veža, Víťazný oblúk, supermoderný Grand Arche v modernej štvrti mrakodrapov La Defense, mesto vedy a nových technológií v La Vilette, chrámy ako Notre Dame či najstaršie európske gotické kostoly ako Saint Denis či Saint Gervais, alebo jeden z najkrajších chrámov sveta Sacre Coeur, či supermoderná katedrála v Évry vysvätená minulý rok, ale aj večerné posedenie v kaviarničkách na Champ Elysées či vinárničkách na Montmartri alebo aj deň v parížskom Disneylande. Jednoducho, 5 dní na spoznanie Paríža bolo veľmi málo. Každý sa ich však snažil využiť, ako to maximálne šlo. Každé ráno vstávanie o 6,30, ranný pútnický vláčik do Paríža o 8,15, hodinka cesty a potom Paríž až do 22,30, keď odchádzal pútnický špeciálny vlak späť. Do postele sme sa zvyčajne dostali okolo 1,30. Tu sa opäť prejavila pohostinnosť rodín, keď napriek tomu, že sme mali so sebou potraviny na 5 dní, pokladali za svoju povinnosť nás ráno nakŕmiť, nabaliť nás na celý deň v Paríži a okolo polnoci nás privítať aspoň ovocím a vínom či ovocnou šťavou.

Mládežnícky festival

Organizátori pripravili pre mladých ľudí v Paríži aj veľkolepo koncipovaný duchovný program. Od utorka 19. 8. do piatku 22. 8. prebiehalo na rôznych miestach francúzskej metropoly viac ako 100 rôznych podujatí, ktoré pripravili jednak rôzne hnutia ako Taizé, komunita Emmanuel, Charizmatická obnova……, jednak rehoľné spoločenstvá, resp. jednotlivé národné výpravy. Išlo o koncerty, divadelné a pantomimické predstavenia, diskusné podujatia, modlitbové a evanjelizačné stretnutia, liturgie a sv. omše pre rôzne záujmové skupiny, multimediálne prezentácie či spoločné prehliadky pamiatok. Nebolo vôbec jednoduché si vybrať. Na vlastnej koži som zažil jednu z nich. Francúzski dominikáni, kapucíni, františkáni a 2 rehoľné rády sestričiek vytvorili združenie Jubilatio!, v rámci ktorého sa prezentovali na 7 miestach Paríža kaviarničkami a modlitbovými stanmi. V architektonicky najmodernejšej parížskej štvrti La Defénse sa na námestí pod obrovským hranatým monštrom nazývaným Veľký oblúk nachádzali 3 stany. V jednom bola veľkoplošná obrazovka, kde bežali hudobné videoklipy, v druhom Cyberg Café internetová kaviareň s 12 počítačmi a najlacnejšími nealko nápojmi v meste a v treťom bola non-stop vystavená Sviatosť na poklonu a prebiehali tu všetky modlitby liturgie hodín. Každý, kto si zainternetoval, dostal navyše zadarmo aj multimediálne CD Jubilatio!, na ktorom sa predstavili všetky rehoľné spoločnosti kooperujúce na tomto projekte a zároveň predstavili aj najzaujímavejšie pozoruhodnosti Francúzska.

Kúsok Slovenska v Paríži

Pobyt a program mladých slovenských pútnikov (ale nielen ich) bol koncipovaný tak, že sa všetci spolu nemali ani možnosť stretnúť: žili v rôznych diecézach Francúzska, bývali v rozličných kútoch Paríža a boli rozdelení po všetkých sektoroch Longchampu. Jediným miestom, kde sa mohli stretnúť, bol kostol sv. Magdalény, kde v stredu, štvrtok a piatok (20. – 22. 8.) prebiehali vždy o 10 h. katechézy a o 12 h. sv. omša pre slovenských účastníkov XII. SMD (s možnosťou navštíviť sv. omšu počas týždňa to vo Francúzsku vôbec nie je jednoduché). Katechézy viedli postupne o. biskup Imrich a o. kardináli Korec a Tomko. Okrem nesporného duchovného zážitku bol kostol sv. Magdalény miestom stretnutí priateľov a známych zo všetkých kútov Slovenska.

Vítame Sv. Otca

Hoci XII. SDM otvoril slávnostnou sv. omšou na Marsovom poli už v utorok 19. 8. parížsky arcibiskup kardinál Lustiger, tým pravým otvorením sa stalo privítanie pápeža na obrovskom priestranstve pod Eiffelovou vežou nazývanom Champ de Mars, teda Marsovo pole, 21. 8. vo štvrtok podvečer. Sektory sa začali zapĺňať už od 13 h. a o 18 h. už bolo v podstate plno. Do 600 000 mladých očakávalo príchod Sv. Otca. Keď k mikrofónu pristúpila populárna speváčka Liz McComb a zaspievala spirituál Happy day, vytvorila sa naozaj tá správna atmosféra. A práve vtedy „vtrhol" do areálu Ján Pavol II. a začal prechádzať cez celé Marsovo pole. Nadšenie mladých vítajúcich pápeža nemalo konca kraja. Každý sa chcel dostať čo najbližšie k bariéram a čo najlepšie zahliadnuť Sv. Otca. Po manifestačnej jazde pápež pozdravil mladých a začal postupne vítať národné delegácie z viac ako 100 štátov. Káždý ožil a snažil sa maximálne dať najavo svoju prítomnosť, keď začul meno svojho štátu. Len toto predstavenie trvalo 3 hodiny. Potom nasledoval príhovor sv. otca, ktorý však pre krátkosť času nedokončil, rovnako odpadla aj meditácia nad prečítaným evanjeliom. Napriek tomu sa privítanie pod Eiffelovkou pretiahlo takmer o 90 minút.

Dobrovoľníci

Všade, kam sme sa v Paríži pohli, či už v chrámoch s akciami SDM, či na podujatiach mládežníckeho festivalu alebo pri výdaji stravy, no hlavne na Marsovom poli a Longchampe, bolo vidieť množstvo mladých ľudí v zelených tričkách s veľkým nápisom VOLUNTARIE dobrovoľník. Bolo ich viac ako 10000. A títo mladí ľudia sa v Paríži zišli z celého Francúzska s jediným cieľom slúžiť a pomáhať všetkým, ktorí sa prišli stretnúť so Svätým Otcom. Obetovali týždeň prázdnin, ba niektorí aj dovolenky, aby priložili ruku k dielu. Väčšina z nich vedela aj čo–to po anglicky, takže sa dali od nich získať nielen informácie, ale ak bol čas, celkom radi si aj poklábosili. Páčilo sa mi na nich, že boli vždy kompetentní. Nechodili sa pýtať niekoho vyššieho, čo majú robiť, ale to, čo mali vedieť, vedeli, a to, čo mali urobiť, aj urobili. A väčšinou veľmi dobre. Keď v piatok naobed po poslednej z 3 slovenských katechéz a sv. omší opúšťali Slováci „svoj" kostol Márie Magdalény, všetkých asi 30 dobrovoľníkov, ktorí sa tam o nás 3 dni starali, vytvorilo pri východe špalier a zdravili sa s každým vychádzajúcim, alebo niektorým z medzinárodne platných pozdravov aspoň tľapnutím rúk. Nech sa hovorí o problémoch francúzskej cirkvi čokoľvek, cirkev, ktorá má takýto mladý „kapitál", sa o svoju budúcnosť báť nemusí.

Sobota 23. 8.

Reťaz bratstvaKeď sme v sobotu ráno docestovali do Paríža, dostali sme od našej vedúcej autobusu prvú a zároveň poslednú inštrukciu počas celého pobytu v Paríži. Kam sa máme ísť zaradiť do reťaze bratstva a kam sa máme ísť najesť. Obe miesta ležali na opačných koncoch mesta. Na miesto reťaze sme dorazili 5 minút pred začiatkom, teda akurát. Našli sme dajakých Slovákov, kúsok miesta, kde ešte nikto nestál, pochytali sme sa za ruky a čakali. O 10,50 h. policajti zastavili dopravu (inštrukcie pre všetkých bežali na VKV rádia Paríž) a celá reťaz sa posunula na cestu. Chvíľu sme vydržali ticho. Zvony, ktoré sa mali rozozvučať po celom Paríži, sme nepočuli (asi nablízku nebol kostol). O minútu sa v slúchadlách rádií rozozvučala Óda na radosť, ku ktorej sa mali všetci pridať. To však bolo pre Talianov asi dosť nereálne, a tak spustili chorály známe z futbalových štadiónov. Hlavne, že sme si dobre zakričali.

Ako nasýtiť zástupy (cca polmiliónové)

Keďže na tento deň mali už aj Slováci zaplatenú stravu (raňajky sme síce nedostali, lebo sme nevedeli, kde ich máme „fasovať"), mohli sme sa zúčastniť veľkého stravovacieho experimentu alebo, ak chcete, zázraku nasýtenia polmiliónového zástupu. V Paríži bolo 10 stravovacích miest, jedno z nich, obrovský výstavný areál EXPO, bol aj našou jedálňou. Bol to zaujímavý pocit pohybovať sa areálom moderných výstavných pavilónov, veľkým ako menšie mestečko, v ktorom všetky voľné plochy, priestranstvá a schodištia boli zaplnené jediacimi ľuďmi. Na jednom asi 500 metrov dlhom priestranstve boli v strede rozložené desiatky obrovských panvíc, v ktorých kuchári miešali chili (po slovensky fazuľu), po krajoch boli výdajné pulty, kde dobrovoľníci vydávali stravu. Strava bola balená po 6 porcií, takže šiesti sme na obed dostali misu plnú horúceho chili (asi 3 litre), metrovú bagetu, 6 ks syra, 6 pudingov, balík so 6 litrovými fľašami vody a samozrejme 6 papierových tanierov a 6 súprav umelohmotných príborov. Nedali sme sa zastrašiť planými rečami, že vraj po fazuľkách bude v noci na Lonchampe dosť „vzdušno", s chuťou sme zjedli obed a vyrazili sme do hippodromu na okraji Bouloňského lesíka.

Longchamp praská vo švíkoch

Keď Francúzi počas revolúcie zrovnali so zemou benediktínsky kláštor na okraji Paríža a po sto rokoch na jeho mieste postavili závodnú dráhu pre preteky koní, netušili, že v auguste 1997 sa toto miesto stane na 24 hodín najväčšou katedrálou na svete. Mladí pútnici sa mali dopraviť na toto miesto peši po vyznačených trasách. Ale komuže by sa chcelo v 30–stupňovej páľave chodiť 10 a viac kilometrov pešo. Preto hor’sa do metra (najmä keď naň máme voľný lístok). Linka číslo 10 o 15h. definitívne skolabovala (nás však ešte stihla doviesť). Keď sme krátko po 15 h. dorazili do nášho sektora (boli sme asi 1,5 km od oltára, ktorý sme priamo nevideli, zato však bola pred nami veľká obrazovka), bol asi spolovice plný. Organizátorom práve vtedy padol kameň zo srdca, lebo počet pútnikov už prekročil očakávané (no nie veľmi optimistické) číslo 350000 ľudí. O 18 h. ich však optimizmus prešiel. V sektoroch už bolo 650000 ľudí (teda maximálny počet, na ktorý boli dimenzované), no zo všetkých strán sa valili riavy ďalších mladých, túžiacich dostať sa do areálu. Do 20 h. (príchod pápeža) sa dobrovoľníkom (ktorí doslova prosili tých, čo už boli vnútri, aby znížili svoj kempovací komfort zo stavu ležiaceho do stavu sediaceho) podarilo do areálu natlačiť ďaľších asi 200000 ľudí. No približne rovnaký počet zostal vonku. Hodinu pred príchodom pápeža začal symfonický koncert. Orchester mladých parížskych hudobníkov dirigoval známy juhokórejský dirigent Myung Whun Chung. Uviedli výber z najlepších inštrumentálnych (Händel, Mozart, Beethoven…), ale aj operných skladieb. Ako sólisti vystúpili pop-hviezdy Talian Andrea Bocelli a Američanka Liz McComb. Počas koncertu sme mali dostatok času na premýšľanie. Napríklad o tom, prečo je nás z nášho autobusu v sektore „až" 7. Predpoklady o tom, že mnohí Slováci prišli neskoro a nedostali sa dovnútra, sa ukázali ako správne. Zostal pre nich iba Bouloňský lesík a rádio, ktoré vysielalo na VKV frekvenciách preklad sobotňajšej aj nedeľnej liturgie do angličtiny, poľštiny, portugalčiny, španielčiny a po arabsky (zaujímavý výber jazykov). Počas vigílie so Sv. Otcom sa vytvorila neopakovateľná atmosféra, keď počas krstu a birmovania 10 mladých ľudí z celého sveta sme všetci držali v ruke zažatú sviecu, ktorá každému pripomenula jeho vlastné prijatie do cirkvi. Spolu s katechumenmi sme obnovili svoje krstné sľuby a nad celou našou pospolitosťou vytvorili farebné reflektory klenbu obrovského chrámu.

V noci má každý slušný človek spať!

Pokiaľ ste sa niekde dočítali, že mladí prežili noc na Longchampe v bdení a modlitbách, je to sladká frázička bez reálneho podkladu. Hodinu po odchode pápeža ešte znela z reproduktorov hudba. Okolo polnoci vypli zvuk aj obrazovky a každý si našiel nejaké to miestečko (sotva väčšie ako 1,5 metra štvorcového), kde zložil svoje kosti a pospal si. Treba zdôrazniť, že v tejto obrovskej tlačenici vládla medzi mladými na slovenské pomery nepredstaviteľná tolerancia, inak by žiadny spánok nebol možný. Veď všetci sme mali za sebou ťažký a náročný deň a rovnako ťažký deň nás čakal.

Nedeľa 24. 8. vyvrcholenie a rozlúčka

Ráno o 6 h. zapli organizátori obrazovky a reproduktory, zaželali dobré ráno a spustili modlitbu ranných chvál. Ľudia sa pomaly vygúľali zo spacákov, vystáli hodinový rad na WC, vykonali podľa možností rannú hygienu, fasovali raňajky, najedli sa, poprípade vystáli ďalší rad na teplú polievku či kávu. A kým toto všetko stihli, priblížila sa 9 hodina a s ňou začiatok omše so Sv. Otcom. Podrobnosti o nej si môžete prečítať na inom mieste tohto čísla. Ja spomeniem len dve zaujímavosti. Prvou bola zbierka, určená na vykrytie hroziacich dlhov organizátorov. Po sektore sa pohybovalo asi 30 vyberačov s veľkými vrecami a pri mne sa zastavili aspoň siedmi, ale dať každému 10 frankov (toľko som dal prvému) to jednoducho nešlo. Druhou zaujímavosťou bolo rozdávanie sv. prijímania. V každom sektore bol stan a z každého sa vyrojilo okolo 20 rozdávateľov sv. prijímania, pričom každý z nich mal sprievodcu, ktorý nad ním držal modrý dáždnik s bielou holubicou. Sv. prijímanie rozdávali kňazi, diakoni, sestričky, ale najmä laici. Hlavne dobrovoľníci. Vo Francúzsku je to možné. A tak rozdávateľov bolo toľko, až si miestami prekážali. Len máloktorému z nich sa podarilo rozdať viac ako 100 sv. prijímaní.Potom nasledovala už len modlitba Anjel Pána…, pozdravy Sv. Otca v jazykoch (aj po slovensky), požehnanie a zaželanie si „dovidenia v Ríme v roku 2000".

Rýchlo domov….

Davy sa dali na pochod Parížom a v našej dedinke Coulommieres (poslovenčil som si ju na Stĺpčekovo) sme sa pred autobusom zišli všetci o 17,30. Bolože to radosti, veď mnohí sme spolu neboli takmer 2 dni a keď sa po pol hodine zjavili aj naši šoféri, o ktorých nebolo ani chýru, ani slychu celý týždeň, bola naša radosť úplná a dokonalá. Potom nasledovalo lúčenie sa s našimi hostiteľskými rodinami, výmena adries, fotografie na rozlúčku. Samozrejme, hladných nás na cestu nepustili, a tak sme v nedeľu večer o 19 h. vyrazili na cestu, aby sme po 19–hodinovej ceste dorazili v pondelok o 15 h. do Bratislavy. Z autobusu sme vystúpili o poznanie tmavší (dva dni na „výpeku" na Longchamp urobili svoje), o „pár" korún ľahší, no o mnoho krásnych a nezabudnuteľných zážitkov bohatší.

Poďakovanie na záver

Tento článok nemôžem zakončiť inak ako veľkým poďakovaním všetkým organizátorom tejto nádhernej akcie. Francúzi nasadili latku veľmi vysoko. Ukázali sa ako štedrí a galantní hostitelia. Dali nám šancu nazrieť do ich rodín, do ich duší, do ich cirkvi a spoznať ich nádhernú krajinu. Preto vďaka francúzskej biskupskej konferencii, organizačnému tímu na čele s biskupom Dubostom, diecézam a farnostiam, v ktorých sme nielen trávili 5 dní, ale boli sme centrom ich pozornosti. Mimoriadna vďaka patrí rodinám, ktoré nás prichýlili pod svoje strechy a venovali nám svoj čas. Vďaka tiež patrí všetkým, ktorí sa postarali o bezproblémový chod celého Parížskeho týždňa, najmä dobrovoľníkom, policajtom, ale aj Parížanom pokojne znášajúcim chaos, ktorý do ich mesta vniesla takmer miliónová masa mladých ľudí z celého sveta. Poďakovať treba aj našim organizátorom z Komisie pre mládež SL KBS, ktorí napriek veľmi chabej organizácii predsa len umožnili viac ako 2 000 mladým ľuďom zo Slovenska tento fantastický zážitok. Ďakujeme za spoločnosť celej partii z nášho autobusu, najmä zo Spiša, ale aj od Zvolena. Cítili sme sa (my 3 Bratislavčania) s vami celkom fajn.Na záver tri najväčšie poďakovania. To prvé patrí nášmu Svätému Otcovi, ktorý miluje mládež a prišiel jej dať kus seba samého aj na toto stretnutie. Druhé patrí nášmu Nebeskému „Šéfovi", ktorý starostlivo ochraňoval a svojím požehnaním sprevádzal XII. SDM. Dal nám nádherné počasie a ochraňoval nás od nehôd, chorôb, úrazov, strát či iných nepríjemností. A to posledné poďakovanie patrí našej spoločnej Mame Panne Márii. Veď ona je ochrankyňou a patrónkou nášho Sv. Otca, ona nám vyprosuje u svojho Syna všetky potrebné milosti. Prosme ju, aby dar, ktorý sme dostali na tomto Svetovom stretnutí, priniesol úrodu v našich srdciach a životoch. Amen.

 

Pripravil: Roman Tarina

Foto: Eva Považanová